Na slovíčko s odborníkom – o zasvätenom živote
rozhovor s Pierom Giordanom Cabrom
Bol generálnym predstaveným Kongregácie Svätej Rodiny (Sacra Famiglia). Istý čas zastával službu predstaveného Talianskej Konferencie Vyšších Rehoľných Predstavených (CISM). V roku 1994 sa aktívne zúčastnil biskupskej synody na tému rehoľného života, ovocím čoho bola post-synodálna exhortácia Vita Consecrata. Taktiež sa podieľal na vzniku dokumentu Bratský život v spoločenstve. Je uznávaným teológom v oblasti rehoľného života. Súčasne pôsobí ako profesor na Claretianum a Salesianum v Ríme.
1. Keď sa hovorí o rehoľnom živote, opisuje sa ako: nasledovanie Ježiša Krista, život podľa troch evanjeliových rád, alebo úplne zasvätenie sa Bohu. Ktorú definíciu uprednostňujete Vy a prečo?
Všetky tieto definície sú platné. Ponúka ich II. vatikánsky koncil alebo apoštolská exhortácia Vita Consecrata. Ak by som sa mal rozhodnúť pre jednu z nich, vybral by som si tú, ktorá sa nachádza v 22. bode Vita Consecrata. Teda, že zasvätený život je živá pamiatka Vteleného Slova. Definícia sa zdá byť ťažká, no v skutočnosti je veľmi ľahká. Rehoľný život je živou pamiatkou Ježišovho života, teda život v úplnej dispozícii Otcovi a bratom. Myslím si, že takéto vyjadrenie je najvhodnejšie a najtrefnejšie, lebo obsahuje všetko.
2. Napísali ste mnoho kníh o rehoľnom živote. V čom vidíte silu a úžitok zasväteného života pre cirkev a súčasnú spoločnosť?
Vnútornou silou zasväteného života je byť Kristovým svedkom. Všetkým hovorím, že prvé miesto v našom živote patrí Bohu. Kresťan je kresťanom preto, že uznáva Krista a jeho lásku za najcennejšiu a najvyššiu hodnotu. Zasvätený život kresťanom a cirkvi pripomína, že prvé miesto v našom živote má Ježiš ako Pán. To je podstata. Zasvätená osoba je ochotná pre Boha urobiť všetko, dokonca priniesť akúkoľvek obetu.
3. Kedy sa v cirkvi zrodil rehoľný život? Niektorí hovoria, že až v IV. storočí v Egypte.
Zasvätený život v cirkvi existoval stále. Tvrdenie o Egypte a IV. storočí prezrádza nedostatočné poznanie vecí. Aj keď chce niekto začať so svätým Antonom Veľkým, ktorý sa narodil okolo roku 250 a okolo roku 280 začal svoj asketický život na púšti, predsa len nebol prvý. Na púšti už stretol askétu, ktorý sa stal jeho majstrom. So zasväteným životom sa stretávame už pred posledným veľkým prenasledovaním za Diokleciána, a teda už za Konštantína. Je však pravdou, že egyptské mníšstvo bolo prvou organizovanou formou rehoľného života. Avšak opakujem zasvätený život bol v cirkvi stále, pretože od počiatku v nej žili panny a askéti. Už svätý Ignác z Antiochie hovorí o dvoch hierarchiách: hierarchia panien a hierarchia biskupov. Avšak tým prvým odporúča, aby boli pokorní a nepovažovali sa za vyšších od biskupov. Zasvätený život, keďže je pokračovaním spôsobu života Ježiša Krista, bol v cirkvi vždy prítomný. Niektorí biskupi boli nazývaní „viri apostolici“ (apoštolskí muži), pretože predtým viedli asketický život, podľa príkladu apoštolov, ktorí nechali všetko, aby nasledovali Ježiša Krista. Čiže v cirkvi vždy boli ľudia, ktorí kvôli vernému nasledovaniu Ježiša zanechali všetko. Ako povedal Peter: „my sme zanechali všetko, aby sme ťa nasledovali.“ Svedectvá o zasvätenom živote v cirkvi sú jasné od jej prvopočiatku. Netreba si však zamieňať historické formy rehoľného života so samotným zasväteným životom.
4. Dnes sa všeobecne hovorí o kríze rehoľných povolaní. Ako si vysvetľovať tento jav? Čím možno prispieť k riešeniu tohto problému?
Povolanie je darom pre spoločenstvo, ktoré má vieru. Kto má vieru prináša veľa povolaní. V tom zmysle napríklad vy, kresťania z východnej Európy, ste zažili mučeníctvo. Mučeníctvo je znakom viery, a teda máte aj povolania. Krv mučeníkov je semenom nových kresťanov, a môžeme dodať, aj nových povolaní. Ak spoločenstvo má malú vieru, tak má tiež málo povolaní. Západná Európa je vlažná vo svojej viere, jej viera sa zmenšuje, preto má aj menej povolaní. Avšak treba povedať aj ďalšiu vec. Pán stále dáva dar povolaní, hoci budú pochádzať z iných častí sveta, aby vzbudil vieru. To, čo doteraz robil Západ, že posielal povolania iným národom, aby tam vzbudil vieru, teraz sa mu akoby vracia, keď na Západ prichádzajú povolania z iných krajín, aby vzbudili vieru práve tu. Je to vzájomná výmena darov.
5. Aké trvácne ovocie priniesol II. vatikánsky koncil pre rehoľný život?
Podľa môjho názoru, trvácne ovocie koncilu je v tom, že pripravil zasvätený život čeliť novým časom. Je pravdou, že nemôžeme to povedať o Európe. Je to iný prípad. Ale pozerám sa hlavne v celosvetovom meradle, kde rehoľný život môže byť prítomný a mohol by sa inkulturovať aj vďaka II. vatikánskemu koncilu.
6. Čo ponúkol II. vatikánsky koncil pre obnovu zasvätenému životu?
Koncil predstavil dve zásady obnovy. Jeden pohľad do minulosti a druhý do prítomnosť. Pohľad do minulosti – návrat ku Kristovi a k vlastnému zakladateľovi, pohľad do prítomnosti – hľadanie znakov času. Obnova vo svetle týchto dvoch princípov – pohľadu do minulosti a pohľadu do prítomnosť – dovolila preskočiť mnohé tradície medzi zakladateľmi a nami za posledné roky, ktoré robili rehoľný život veľmi západoeurópsky. Keby nebol tento koncil bolo by veľmi ťažké vzdať sa tejto európskej črty rehoľného života. Často tieto tradície bránili inkulturácii. Dnes týmto spôsobom nám bolo dovolené mať rehoľný život nie centralizovaný, nielen európsky ale celosvetový, ktorý sa môže vyjadriť v rôznych formách a v odlišných kultúrach. Obnova nás vyzvala vrátiť sa nanovo k Ježišovi Kristovi, svojmu prvopočiatku, k zakladateľovi a k súčasným požiadavkám doby. Týmto spôsobom máme dnes rehoľný život v celosvetovom meradle. Musíme doceniť aj Európu, ktorá rehoľný život rozšírila na všetky svetadiely. Teraz azda má aj právo očakávať pomoc v rovnakej forme.
7. Podľa vás, ako môžu postkomunistické krajiny pozitívne reagovať na všade sa šíriacu západnú kultúru?
Myslím si, že máte dve veľké dedičstva, s ktorými môžete obohatiť Európu i svet. Prvé bohatstvo je svedectvo mučeníctva, totiž že pre Ježiša Krista sa oplatí dať aj život, stratiť pozemské dobrá, ako ste to vlastne dosvedčili vy. Teda absolútne prvenstvo Krista. To je rehoľný život, veľmi silné a rozhodné sústredenie sa na Krista a vydávanie svedectva. Druhý veľký kultúrny prínos? Keď pápež Ján Pavol II prišiel z Poľska do Ríma, hneď povedal, že cirkev musí dýchať dvoma pľúcami, tým západným ako aj východným. To znamená s vašou mentalitou, ktorá je viac nasiaknutá náboženským zmyslom života. Kým západ je svetlom rozumu, vy máte zmysel pre mistérum. To mistérium môžete vniesť do našej cirkvi. Skutočnosť neochudobnenú jednoducho len na veci, ktoré treba spraviť alebo premeniť, ale tiež skutočnosť, ktorú treba objasniť, dať zmysel životu. Zvlášť tieto veci môžu byť pre nás obohatením, máte čo dať aj zo svojej prítomnosti. Je tu však problém, potreba čeliť západnému konzumizmu. Zdá sa, že všetky kultúry majú s tým problém.
8. Ak niekto pociťuje túžbu stať sa kňazom alebo rehoľníkom, ako sa môže utvrdiť o svojom povolaní? Čo by ste mu poradili?
Najprv je dobré uvedomiť si, že už samotná myšlienka je určitým znakom. Je to určitá nespokojnosť hľadania. Je však dobré, keď je to konzultované s duchovným otcom, pretože nikto nie je si úplne istý svojím povolaním. Pretože povolanie je časťou cirkevného života, vyžaduje sa aj rozlišovanie zo strany cirkvi. Kedysi to bol biskup, ktorý povolával. Hľa, prípad svätého Augustína. Ako sa stal kňazom? Tak trochu mu k tomu dopomohli ľudia. Bol mladý a nádejný. Keď biskup hovoril o potrebe kňazov, ľudia navrhli Augustína. Teda niekto môže mať o svojom povolaní pochybnosti alebo iné ťažkosti, ale je tu duchovný otec, ktorý mu pomáha rozlišovať a rozhodnúť sa. Vtom neexistujú žiadne všeobecné normy. Napríklad sú ľudia, ktorí sa necítia byť povolaní a v skutočnosti sú, a zasa iní, ktorí sa cítia byť povolaní a v skutočnosti nie sú povolaní. Povolanie nie je dobrovoľníctvo! Boh je ten, ktorý povoláva. Takže treba rozlišovať, či túžba pochádza od Boha alebo od človeka.
Rozhovor viedol o. Metod Lukačik, CSsR
(Uverejnené v Misionári február 2005)
