Pre spokojný a naplnený život potrebujeme aj čas na stíšenie sa, započúvanie sa do svojho srdca. Takúto príležitosť sme mali v michalovskom kláštore redemptoristov od 25. do 27. marca. O. Metod Lukačik nám poskytol priestor, svoj čas, a hlavne ticho, ktorého sme sa nenásytne dožadovali. A tak sa stretla šestica mladých ľudí z rôznych častí nášho malého Slovenska. Stará Ľubovňa, Kyjov, Sabinov, Nové Zámky a Hanušovce nad Topľou. Tri dievčatá a traja chlapci zisťovali, skúmali a bádali, čo si pre nich Boh pripravil – či ich povoláva do kňazského, rehoľného alebo manželského života. Spoločným zoznámením sa začali tri krásne dni. Pre mňa osobne jedny z tých najúžasnejších.
Hneď prvým pozitívom bol samotný dátum. Bol 25. deň v mesiaci. To znamenalo, že po svätej liturgii bude nasledovať modlitba pri relikviách blahoslaveného Metoda Dominika Trčku, pri ktorej boli taktiež vyslovené prosby a vďaky nás, veriacich. Večer nasledovala prvá prednáška. Tá nás mala zasvätiť do ticha pier a slov, hlavne však do ticha srdca. V tichu najviac počujeme Božie slová a cítime jeho prítomnosť. Každý z nás bol osobne požehnaný o. Metodom a to bol záver prvého dňa. Všetci sme sa pobrali spať, na nasledujúci deň sme potrebovali byť oddýchnutí, plní síl.
Za úspešným dňom sa skrýva úspešné ráno. My sme sa hneď po prebudení pobrali na svätú liturgiu do cerkvi. Črtal sa pred nami nádherný deň, ktorý sa niesol v znamení prednášok o Božom pláne pre nás, o jeho vôli a našom počúvaní. Rozhodnutie sa práve v Božej prítomnosti nemôže byť omylné. Nech už po životnej ceste kráčam ako manželka alebo rehoľníčka. Boh ma predsa stvoril, lebo ma miluje, no aj preto, aby som milovala ja. A preto, ak ja prijímam Božiu lásku, mala by som ju posúvať aj ďalej. Odpoveď na naše otázky sme mohli hľadať v našom srdci, vo Svätom Písme ale aj v rozhovoroch s o. Metodom. Ten sa nám snažil pomôcť a nasmerovať na tú správnu cestu – ruka v ruke s Ježišom. Podstatné je si uvedomiť, že Božie povolanie je často nepredvídateľné, nečakané a je oceniteľné až po určitom čase. Ostávajú nám dve veci: trpezlivosť a modlitba. Veď práve v modlitbe Bohu odhaľujeme naše najtajnejšie priania a túžby. Oddávame sa mu a On k nám prehovára a správne nás vedie. Deň sme ukončili večierňou a následne adoráciou pred vyloženou svätou Eucharistiou – živým Kristom.
Pre nás gréckokatolíkov sú typické ranné modlitby – utierne a večerné modlitby – večierne. Deň Pána – nedeľu sme odštartovali nedeľnou utierňou v chráme. Posledná šiesta prednáška bola pre nás hlavne povzbudením. Každé povolanie sa začína krížom. No čo je trápenie na tomto svete v porovnaní so životom vo večnosti? Duchovné cvičenia sú hlavne o posilnení, o motivácii ísť ďalej a kvôli Bohu obetovať čokoľvek. Veď On za to určite stojí! Spoločným obedom sme ukončili takmer trojdňové silencium a zdieľali svoje pocity, čo to v nás zanechalo.
Rozlúčiť sa, vymeniť kontakty a hor sa domov. Na jednej strane so skvelým pocitom, že Boh ma miluje a nezabúda na mňa, no na druhej strane so smútkom, že tri dni zbehli tak rýchlo a my sa musíme vrátiť späť do každodenného života. Ale ako svätý Pavol povedal: „Ženie ma Kristova láska, tak aj my, povzbudení a naplnení sme odišli ohlasovať Božie slovo a v sebe skúmať, aké je naše povolanie. Ďakujem všemohúcemu Bohu, že jeho prítomnosť bola tak citeľná, ba až hmatateľná a v neposlednom rade aj o. Metodovi, že obetoval svoj voľný čas a bol ochotný sa s nami rozprávať a hľadať Boha a jeho vplyv v našom živote.
Martina Hodošiová, Kyjov
