Po letných mesiacoch, kedy sa pravidelné fatimské soboty konali v pútnickom mieste – Klokočov sa tieto opäť začali sláviť v Bazilike Minor v Michalovciach. Za fatimskú sobotu v mesiaci november bol zodpovedný protopresbyterát Sobrance. Hlavná téma dnešného stretnutia bola Modlitba za zosnulých. Program začal o 9:00 modlitbou tretieho času a prednáškou.
Za spevu piesne Vošel jesi, Archijereju vstúpil do priestorov baziliky vladyka Cyril Vasiľ, SJ, ktorý bol dnešným hlavným slúžiteľom. S ním sa k oltáru a spoločnej modlitbe pripojilo veľké množstvo kňazov. Vo svojej kázni poukázal na aktuálne prežívaný čas. Na cintoríny ktoré sú plné svetla, vencov a ľudia merajú mnoho kilometrov, aby navštívili hroby svojich predkov. Ak by sa na to pozeral etnograf, bol by to archaický prežitok. Pre ekonóma by to bola biznisová záležitosť. Sociológ by to charakterizoval ako spoločenský folklór a psychológ bude hovoriť ako o kolektívnej terapii, ktorá nám pomáha zmieriť sa so stratou osoby. Veriaci človek chápe spomienku zosnulých ako vyjadrenie viery vo večný život. Vyjadrenie, ktoré nie je prerušené nenávratne. Je iba zmenené. Zároveň v tieto dni sa máme konfrontovať s témou viery, či zmysle života. Nejde tu iba o smrť, ale aj o zmyslu života. V poslednej dobe sa práve tieto oblasti stali tabuizované. Fakt ľudskej smrti je neoddeliteľný. Môžeme sa na smrť pozrieť dvoma spôsobmi. Pozeráme na ňu ako na súčasť života, alebo ju vytláčame. Presúvame ju do rôznych inštitúcii. Zoči voči smrti je málo ľudí je neveriacich. Kresťan je konfrontovaný s realitou smrti. Ale podstatou pre nás má byť viera v zmŕtvychvstanie. Viera v nesmrteľnosť duše je spojená s vierou v Boha. Dostojevský povedal: „Ak niet Boha, všetko je dovolené. Všetko môžeš.“ A jeho nasledovník pokračoval: „Človek je konfrontovaný s dilemou či existujú morálne zákony, alebo môžeme robiť čokoľvek? Keď niet Boha, tak niet ani človeka, ani nesmrteľnosti. Keď poprieme nesmrteľnosť, tak čo nám ostáva?“ Dostojevský takto bránil nesmrteľnosť ľudskej duše. Tento dušičkový čas má význam. Cieľom tohto putovanie nie sú len cintoríny. Ak by cintoríny boli našou poslednou zastávkou, bola by to tma a žili by sme v tme a smútku. Potom by nemalo zmysel nič. Ale my vieme že cintorín je len prestupná stanica. A naším rozhodnutím si vyberáme, kam náš život bude pokračovať.
V závere svätej liturgie sa prítomní ešte spoločne pomodlili panychídu za zosnulých a moleben k MUP. Súčasťou záverečných modlitieb bola aj modlitba k blahoslavenému Metodovi.
Zdroj a viac: Bazilika minor Michalovce
