Je iba jeden pravý učiteľ
Pán povedal toto podobenstvo: „Istému boháčovi prinieslo pole veľkú úrodu. Premýšľal a hovoril si: ‚Čo budem robiť? Veď nemám kde uložiť svoju úrodu.’ Potom si povedal: ‚Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok. Potom si poviem: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!’ Ale Boh mu povedal: ‚Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?’ Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý.” (Lk zač. 66 – 12, 16-21)
Jeden človek začal svoje svedectvo takto: „Bol som mladým dôstojníkom. Nebol som o nič horší ani lepší ako tí druhí – rád som si dobre zajedol, vypil, rád som sa zabával. Raz sa ma ktosi spýtal, či verím v Boha. Odpovedal som mu: „Nie som až taký hlúpy, aby som popieral Boha, no ešte som sa s Ním nikdy nestretol, preto sa o Neho ani nezaujímam. “ O niekoľko dní neskôr po tomto mojom čudnom vyznaní viery som sa ocitol na fronte – bojovalo sa. Ja a ešte jeden mladý poručík sme sedeli v priekope a čakali na ďalšie rozkazy. Čas sme si krátili žartami. Ja som povedal jeden veľmi „mastný“ vtip a čakal som, či sa môj priateľ – poručík Kučera – zasmeje. On sa ale nezasmial. Pozrel som naňho bližšie – bol už mŕtvy. Malá črepina ho zasiahla priamo do srdca. Už mi do smiechu nebolo. Zamyslel som sa – veď stačilo, aby on bol na mojom mieste a ja na jeho a teraz by som bol už mŕtvy. Čo by sa stalo s mojou dušou, ktorú tak veľmi zanedbávam? A čo moje ideály – vyššia hodnosť, veľa peňazí, dobre sa najesť, dobre si vypiť a čo najviac sa zabaviť? Také isté mal aj môj priateľ. Čo mu však z nich zostalo? Ako mu pomohli pri nebeskom súde? Zaumienil som si, že sa musím polepšiť. Keď som sa lúčil so svojou dobrou matkou, dala mi do rúk Sväté písmo a prosila ma, aby som ho často čítal. Ja som ho však založil medzi veci a – pravdupovediac – ešte ani raz som ho nečítal. Povedal som si, že už musím začať. A tak som v tej knihe postupne našiel odpovede na tie najdôležitejšie životné otázky. Môj život sa tak začal formovať úplne iným smerom. A dnes? Dnes vám o týchto veciach – tu, v chráme – kážem ako váš kňaz.“
Každý človek sa počas svojho života formuje, a to nielen v čase detstva a mladosti, keď je formovanie najintenzívnejšie, ale počas celého svojho života. Aby človek vedel svoj život správne usmerňovať, potrebuje dobrého učiteľa – ak ho nemá, jeho formovanie je veľmi ťažké.
My ľudia sme niekedy veľmi zaujímaví. Často berieme veľmi vážne úplné maličkosti, no dôležité veci prechádzame ľahostajnosťou. Keď sa nám niečo pokazí, hneď hľadáme odborníka. A vždy ideme za odborníkom, nespoliehame sa na hocikoho – pokazí sa nám napríklad auto, ideme za automechanikom (a stále chceme toho najlepšieho). Keď máme problémy s vodovodom, nevoláme elektrikára, ale vodára. Máme ťažkosti so svojím zdravím? Vtedy sa neradíme s právnikom, ale ideme za lekárom, a to odborným lekárom. Tak to v bežnom živote robieva každý normálny človek. Mnohí sa však už správajú inak, ak ide o dôležitejšie veci – ak ide o našu dušu, o náš vzťah k Pánu Bohu, ak ide o naše skutočné šťastie (nielen pozemské, ale aj večné). Tu sa nám už ponúka hocikto – hocikto nás chce poučovať, „dávať nám rozum“. A my ho pokojne prijímame, „nastupujeme“ do jeho školy a dávame sa ním poučovať. Niekedy to však môže dopadnúť veľmi zle. Preto si musíme uvedomiť, že v záležitostiach večnej spásy je iba jeden pravý učiteľ – Ježiš Kristus. A prečo práve On? Lebo iba On k nám prišiel z druhého sveta, iba On je pravým človekom a zároveň pravým Bohom. On a nebeský Otec sú totiž jedno. A hoci k nám Pán Ježiš prišiel z neba, pozná aj život za hrobom – veď doň vstúpil, keď v bolestiach na Kalvárii vydýchol naposledy, ale z neho sa tiež vrátil, keď tretieho dňa vstal z mŕtvych. Iba On to všetko dobre pozná, preto nás môže o tom poučovať – všetci tí, ktorí nás učia iné ako On, sú teda falošnými učiteľmi, falošnými prorokmi. A hoci by pred nami sedelo i sto učených profesorov či akademikova tvrdili by niečo iné, ako povedal Pán Ježiš, a my by sme žili pravým kresťanským životom, museli by sme im jasne odpovedať: „Máme úctu k vašim titulom, no vo veciach viery ste iba obyčajnými laikmi, preto my veríme Pánu Ježišovi a nie vám! Pre nás je vždy smerodajné Kristovo evanjelium!“
Aby sme však lepšie odhalili falošných prorokov, musíme si všimnúť ich heslá. Typické heslo týchto falošných prorokov vyšlo z úst boháča z evanjelia: „Potom si povedal: „Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie, a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok. Potom si poviem: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!” (Lk 12, 18). Spomínaný boháč sa nestaral o nič iné, len o bohatstvo, a tou svojou starostlivosťou bol tak zaujatý, že úplne zabudol na všetko ostatné. Nebo a raj chcel mať už tu – na zemi. Dokonca sa mu zdalo, že to má na dosah ruky. Naplánoval si dokonca aj to, čo povie svojej duši vtedy, keď bude všetkého nadostač: „Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!” (Lk 12, 19).
Uvedené heslo opakujú falošní proroci v rôznych obmenách: „Jedz, pi, užívaj si svet!“ „Čo máš z tohto života? Iba to, čo zješ a vypiješ.“ „Načo ti treba chodievať do chrámu? Čo ti tam dajú?“ „Mojím bohom je moja peňaženka!“ A príčiny týchto bohorúhavých rečí? Ich spoločným menovateľom sú tieto výroky: „Boha niet! Nemáš dušu! Tvojou smrťou všetko končí!“ Je však veľmi jednoduché až primitívne popierať to, čo nič nestojí. Podobá sa to správaniu dieťaťa, ktoré pred nebezpečenstvom zatvorí oči a myslí si, že nebezpečenstvo tým pominulo. Spomínaní falošní proroci však nechcú byť až takí primitívni, preto tvrdia: „Je vedecky dokázané, že Boha niet, že človek nemá nesmrteľnú dušu – všetko končí smrťou človeka.“ Druhé ich tvrdenie je ešte nezmyselnejšie akoto prvé. Veď Pán Boh je čistý duch a ducha nemožno podrobiť žiadnemu experimentu – nemožno ho totiž ani vážiť, ani merať v žiadnom laboratóriu!
Všimnime si teda, čo o tom hovorí Pán Ježiš – náš pravý Učiteľ. Všetkých tých, ktorí sa až príliš starajú o jedlo, pitie, zábavu a zanedbávajú svoju nesmrteľnú dušu, tak tých – podobne ako boháča z evanjelia – nazýva bláznami. A iste právom – veď sa starajú len o to, čo je pominuteľné, čo môžu ešte túto noc opustiť, a zanedbávajú to, čo bude trvať večne. Zanedbávajú svoju nesmrteľnú dušu. Tá sa ale po smrti bude musieť postaviť pred prísny Boží súd, kde jej nepomôže žiadne bohatstvo, žiadne poklady sveta. Pán Ježiš teda zdôrazňuje večný život, o ktorý sa musíme za každú cenu starať. Často hovoríme, že najdôležitejšie je zdravie. Kristus nás však učí inak – hovorí, že lepšie je pre nás prísť do večného života hoci iba s jedným okom, s jednou rukou či s jednou nohou, ako by sme boli úplne zdraví, no kvôli hriechom by sme boli hodení do večného ohňa. Podľa Pána Ježiša je pre nás teda najdôležitejšia naša večná spása a nie naše telesné zdravie.
Kristus nás ďalej učí, aby sme boli neustále pripravení na smrť, lebo ona príde tak nečakane, ako nečakane prichádza zlodej.
Z Jeho slov vieme i to, že do neba sa neprichádza tak ľahko, ako si to niektorí predstavujú. Človek do neba nevchádza automaticky, zadarmo. Sú i takí, ktorí si myslia, že úplne stačí, ak je človek pokrstený a po smrti ho pochová kňaz. Pán Ježiš nás učí, že medzi krstom a pohrebom musí dobrý kresťan kráčať cestou Jeho evanjelia. A táto cesta je úzka a ťažká – preto je málo tých, ktorí po nej idú. Nejeden kresťan, ktorý svoju vieru berie vážne, si neraz povzdychne: „Pane Bože, veľmi sa bojím, lebo Tvoje evanjelium sa veľmi ľahko počúva, no ťažko je podľa neho žiť!” Nestačí teda len poznať Kristovo evanjelium, ale treba podľa neho aj žiť – je tiež pravdou, že ak chceme podľa neho žiť, musíme ho najprv poznať.
Jedno dievča priznáva: „Každé ráno vstávam o pol hodiny skôr, aby som si prečítala niečo z evanjelia, a potom uvažujem, ako mám prežiť deň, ktorý začínam, aby som sa zapáčila Pánu Bohu, aby bol so mnou spokojný.“ Toto dievča berie Pána Ježiša i Jeho evanjelium veľmi vážne. Dáva mu prednosť pred spánkom. Mnohí sa preto musíme pred týmto dievčaťom hanbiť, lebo vstávame tak, že ani minútka nám už neostáva pre Pána Boha a pre našu nesmrteľnú dušu.
Spoznali sme teda, aký veľký rozdiel je medzi tým, čo hovorí Kristus, a tým, čo hovoria falošní proroci. Často máme chuť nazvať to, čo hovorí Pán Ježiš, „tvrdou rečou“. Šťastný je človek, ktorý má odvahu takúto tvrdú reč prijať a podľa nej i žiť. Dávajme si preto pozor na to, komu uveríme a podľa koho budeme žiť, lebo práve od toho závisí naše večné šťastie, náš večný život. Bol to Pán Ježiš, alebo falošní proroci či učitelia?
Nech nám teda Presvätá Bohorodička pomôže vždy a všade veriť Ježišovi Kristovi a žiť Jeho evanjelium.
Autor: o. Štefan Ištvaník CSsR
Zdroj: Časopis Misionár; november 2008; s. 24-28.
