Máme byť Kristovými rytiermi
V tom čase Pilát opäť vošiel do vládnej budovy. Predvolal si Ježiša a spýtal sa ho: „Si židovský kráľ?” Ježiš odpovedal: „Hovoríš to sám od seba, alebo ti to iní povedali o mne?” Pilát odvetil: „Vari som ja Žid? Tvoj národ a veľkňazi mi ťa vydali. Čo si vykonal?” Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.” Pilát mu povedal: „Tak predsa si kráľ?!” Ježiš odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.” (Jn 59b. začalo; 18, 33-37)
Mnohí proroci predpovedali príchod Mesiáša, vyvolený národ po Ňom celé stáročia veľmi túžil – očakával toho, ktorý sa stane kráľom a osloboditeľom. A keď konečne nadišiel ten čas, nebeský posol – anjel Gabriel – prišiel do galilejského mesta Nazaret. Tu zašiel k Márii – panne, zasľúbenej Jozefovi – mužovi z Dávidovho rodu, a oznámil Jej, že počne a porodí Syna a dá mu meno Ježiš. O jej Synovi potom povedal toto: „On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón Jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a Jeho kráľovstvu nebude konca.“ (Lk 1, 32-33). A keď neskôr prišli mudrci z východu, pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme samu pokloniť.“ (Mt 2.2). I Ján Krstiteľ na brehu rieky Jordán volal: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo!“ (Mt 3,2).
Pán Ježiš je teda Kráľom – takto predpovedali proroci, potvrdil to aj anjel Gabriel, takého kráľa hľadali mudrci z východu, i Ján Krstiteľ hlásal, že s príchodom Ježiša Krista na našu zem prišlo tiež nebeské kráľovstvo. Koniec koncov, potvrdzuje to i sám Pán Ježiš – keď Ho súdili za to, že sa vyhlasoval za kráľa, povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby Moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, Moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže Moje kráľovstvo nie je stadiaľto.“ Pilát Mu na to odvetil: „Tak predsa si kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ!“ (Jn 18, 36-37). To, že Pilát dobre rozumel Ježišovým slovám, potvrdzuje aj nápis, ktorý dal vyhotoviť a následne zavesiť na Jeho kríž: „Ježiš Nazaretský, židovský kráľ.“ (Jn 19, 19).
Židia Ho teda odmietli ako svojho kráľa, no On je aj ich Kráľom, lebo je Kráľom všetkých. Áno, Pán Ježiš je skutočným Kráľom – ako však Sám zdôrazňuje, Jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. O Kráľovstve nám často hovorí i v podobenstvách, aby nám ho viac priblížil, aby sme ho lepšie pochopili. On nás prišiel do tohto Kráľovstva pozvať – povedal nám tiež o podmienkach, ktoré musíme splniť, aby sme sa doň dostali. Aj apoštol Pavol nám pripomína, že členmi Božieho kráľovstva sme sa stali iba z milosti Boha: „On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov.“ (Kol 1, 13-14). My si však často ani neuvedomujeme, ako nás Pán Boh v Ježišovi Kristovi povýšil – dal nám totiž podiel na Jeho kráľovstve.
Podiel na Kristovom kráľovstve máme teda iba z milosti Božej – nie kvôli našim zásluhám. Sme členmi, údmi tohto Kristovho kráľovstva a táto skutočnosť je pre nás najdôležitejšia. I napriek tomu máme slobodnú vôľu – môžeme zaujať stanoviská proti Kristovi, môžeme urobiť len to potrebné minimum, aby sme neboli z Jeho kráľovstva vylúčení, môžeme však pre nášho Kráľa vykonať aj viac. A to najmä vtedy, keď si uvedomíme Jeho nekonečnú lásku k nám. Láska totiž volá po láske. Chceme byť preto v prvých šíkoch Jeho spolupracovníkov, aby sme tak pre Ježiša, pre Jeho kráľovstvo získali aj iných. Veď jediným Spasiteľom je len On – okrem Neho iného niet. Len On môže zachrániť duše ľudí – a to je to najdôležitejšie. A práve kvôli tomu prišiel na našu zem Syn Boží, nekonečne trpel a zomrel, aby zachránil naše duše.
V minulosti bolo veľkou poctou, ak niekto mohol byť u nejakého kráľa rytierom. Neporovnateľne väčším ocenením je ale byť Kristovým rytierom – On je totiž Kráľ kráľov a Jeho kráľovstvo je večné. Avšak tak, ako nás bez našej zásluhy urobil súcimi mať účasť na Jeho kráľovstve, tak nám ponúka možnosť byť Jeho spolupracovníkmi – apoštolmi. A k tomu nás doslova povoláva – svedčia o tom slová: „Nie vy ste si Mňa vyvolili, ale Ja som si vyvolil vás.“ (Jn 15, 16), prípadne: „Je azda (pán) povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám rozkázalo, povedzte: „Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.“ (Lk 17, 9-10). Nesmieme si však namýšľať, že sme lepší ako iní, alebo že nás Pán Boh nutne potrebuje – ako totiž hovorí Ján Krstiteľ: „… Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov.“ (Mt 3, 9). Pán Boh teda nie je odkázaný na našu službu. Pre nás má byť však veľkým vyznamenaním, ak nás Pán Boh vyzýva na spoluprácu, aby sme tak rozširovali Jeho kráľovstvo.
Dnes je obzvlášť dôležité, aby sme sa neuspokojili len s tým, že sme v Jeho kráľovstve – pre toto Kráľovstvo musíme získavať aj iných. Dnešná doba si totiž vyžaduje, aby sme boli všetci apoštolmi. Zaväzuje nás k tomu náš krst i naša láska k Pánu Bohu a k blížnemu. Nikto z nás nesmie byť ľahostajný voči tým, ktorí hľadajú svoje šťastie tam, kde ho nikdy nájsť nemôžu – v alkohole, sexe, drogách či v manželskej nevere. Našou kresťanskou povinnosťou je teda ukázať im cestu k pravému šťastiu, ktoré je jedine v Kristovi a v Jeho kráľovstve. Preto to si nás Boh stvoril, a to každého – bez výnimky. Pán Ježiš každého miluje, preto sa k nám všetkým prihovára: „Žatva je veľká, ale robotníkov je málo.” (Mt 9,37). Len od nás záleží, či aj my priložíme svoje ruky k dielu, alebo nie. Dnes už len kňazi nestačia – do apoštolátu sa musíme zapojiť všetci. Laici majú – v porovnaní s kňazmi – často oveľa väčšie možnosti šíriť apoštolské dielo, lebo sa dostávajú i tam, kde sa kňazi nedostanú. Laikom totiž ľudia povedia aj to, čo pred kňazmi zamlčia. Povinnosť pomáhať našim blížnym je veľmi dôležitá – ide o povinnosť, vyplývajúcu z lásky k Bohu i blížnemu. Ak by sme prechádzali okolo človeka, ktorý sa topí, zaiste by sme sa mu snažili pomôcť. Dnes sa mnohí ľudia topia v mravnej biede a my nesmieme byť voči tomu ľahostajní – ak máme hoci len trocha citu, musíme sa stať apoštolmi Krista Kráľa, apoštolmi jeho Kráľovstva lásky.
Pre Kristovo kráľovstvo dokáže pracovať iba ten, kto miluje Boha nadovšetko a blížneho svojho ako seba samého. Práve takýchto ľudí chce mať Kristus ako spolupracovníkov. Dokážu to však len tí, ktorí svoju lásku živia modlitbami, sviatosťami, sebazapieraním, sebaovládaním, zriekaním sa i toho, čo je dovolené, aby sa tak vedeli ľahšie zriecť toho, čo je zakázané. Takíto ľudia majú potom aj odvahu byť apoštolmi prostredníctvom príkladu svojho kresťanského života – najväčším obhajcom viery je totiž vždy príklad osobného života. Dnešný človek už nie je zvedavý na naše slová, ale chce vidieť náš príklad – o plukovníkovi Paquerovi jeden neveriaci človek povedal napríklad tieto slová: „Keby všetci katolíci boli takí, akým je on, už zajtra by som bol katolíkom aj ja.“ Pán Ježiš nám preto nehovoril: „Rozprávajte o Mne.“, ale usmerňoval nás slovami: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5, 16). I svätý Peter nabádal prvých kresťanov: „Vaše správanie medzi pohanmi nech je vzorné, aby videli vaše dobré skutky a v deň navštívenia oslavovali Boha práve za to, z čoho vás osočujú ako zločincov.“(1 Pt 2, 12).
Reči o viere, presviedčanie bez príkladu – často ide o zbytočné snaženie. Príklad bez rečí však nikdy nie je zbytočný – hlavne nie ten príklad, ktorý prezrádza našu lásku. Pán Ježiš povedal: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste Moji učeníci, keď sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13, 38). Z toho vyplýva, že nie podľa modlitieb, nie podľa zbožnosti sa pozná hlboká viera, ale podľa toho, či sa všetci navzájom milujeme.
Pán Ježiš je Kráľom lásky – do Jeho kráľovstva teda patria tí, ktorí sa navzájom milujú a ktorí tam chcú svojou láskou priviesť aj iných. V tomto Kráľovstve lásky totiž nájdu svoje skutočné šťastie, pre ktoré boli – koniec koncov – i sami stvorení.
Nech nám Panna Mária pomôže žiť v tomto kráľovstve svojho Syna, v Kráľovstve lásky, a nech nám tiež vyprosí lásku, ktorá by bola pri rozširovaní tohto kráľovstva nenásytná.
Autor: o. Štefan Ištvaník CSsR
