Nekrológ o. Michala Roška CSsR (1928 – 2026)

Michal Roško sa narodil 22. novembra 1928 v Záhore. V rokoch 1935 – 1941 navštevoval Gréckokatolícku ľudovú školu v Záhore. V Sobranciach urobil skúšky v meštianskej škole za prvý a druhý ročník. V rokoch 1942 – 1944 navštevoval meštiansku školu v Užhorode. V roku 1944 začal štúdium na Učiteľskej akadémii v Užhorode. Od roku 1945 býval v Saleziánskom ústave v Michalovciach. V štúdiu pokračoval na Učiteľskej akadémii v Michalovciach, kde 3. júna 1948 aj úspešne maturoval.

Po maturite vstúpil k redemptoristom. Ročný noviciát absolvoval v kláštore v Červenke, kde 2. augusta 1949 zložil prvé rehoľné sľuby. Vo filozoficko-teologických štúdiách pokračoval na Teologickom učilišti redemptoristov v Obořišti. Michal Roško bol súčasťou generácie redemptoristov, ktorí ako študenti nemohli žiť slobodne v kláštore a pokračovať v rehoľnej formácii. V rámci akcie K, ktorou komunisti zlikvidovali veľkú časť mužských kláštorov vo vtedajšom Československu, bol aj on z 13. na 14. apríla 1950 internovaný. Z Králik bol vzatý na vojenčinu, kde si od 15. septembra 1950 do 31. decembra 1953 konal základnú vojenskú službu v Pomocných technických práporoch. Po prepustení pracoval v civilných zamestnaniach. V rámci akcie REDE, zameranej proti redemptoristom v Československu, bol aj on prenasledovaný. Dňa 24. novembra 1961 bol zatknutý a 29. decembra 1961
nespravodlivo odsúdený na dva a pol ročný nepodmienečný trest. Vo väzení sa stretol z mnohými významnými osobnosťami Katolíckej Cirkvi, ba aj so spolubratom Božím služobníkom Jánom Ivanom Mastiliakom. Na slobodu sa dostal vďaka amnestii prezidenta republiky z 9. mája 1962.

Po peripetiách v internácii a PTP, ba aj päťmesačnom väzení, viedol konečne „normálny“ život. Po udalostiach pražskej jari v roku 1968 zanechal civilné zamestnanie a v polovici novembra 1968 nastúpil do seminára v Litoměřiciach, aby si dokončil teologické štúdiá a napokon sa stal rehoľným kňazom. Sviatosť kňazstva prijal 25. júna 1972 z rúk blahoslaveného vladyku Vasiľa Hopka. Vonkajšie podmienky však opäť zmenili jeho plány a on namiesto rehoľného života viedol farský spôsob života. Nenariekal na „osud“, ale aj v tejto situácii sa snažil vidieť pozitíva. Stal sa kňazom a slúžil Bohu i ľuďom.

Otec Michal hneď po kňazskej vysviacke bol ustanovený do farnosti Zubné, kde pôsobil až do roku 1990, keď sa stal správcom farnosti a okresným dekanom v Humennom. Aj jeho zásluhou bola postavená gréckokatolícka cerkev v Snine, gréckokatolícky chrám na sídlisku Dubník v Humennom a opravených bolo niekoľko ďalších cerkví. Staral sa nielen o materiálne stavby, ale aj o svojich farníkov. Rád ich navštevoval, nezištne a obetavo pomáhal, venoval im svoj čas. Mnohí si ho pre jeho bezprostrednosť a záujem o človeka veľmi obľúbili.

Bol síce už kňaz v rokoch, ale stále plný energie a života. S elánom a horlivosťou konal kňazskú službu, zvlášť ako spovedník. Nepokazil žiadnu zábavu, rád si tiež zahral volejbal s mládežou či zašiel s deťmi na výlet do prírody. Vždy ho zdobil organizačný
talent a svojim zápalom pre vec vedel nadchnúť aj iných. Mal v povahe, že si vedel nájsť spôsob či cestičku, aby dosiahol svoje, to čo si predsavzal.

Keď pôsobil v Humennom, zvykal si na mestský typ pastorácie, ale zároveň sa aj učil žiť v rehoľnej komunite, ktorá bola v tom čase síce ešte malá, ale postupne rástla. Zanechávať „farárske zvyky“ a učiť sa rehoľnému spôsobu života nebolo ani pre neho jednoduché. Uvedomoval si, že sám musí byť príkladom toho, čo vyžaduje od svojich podriadených, samozrejme aj bohoslovcov a kandidátov, ktorí prichádzali do Humenného.

Od júla 1993, po odchode z Humenného, jeden rok spravoval farnosť Porúbka pri Humennom. Keď v rokoch 1994 – 1998 pôsobil v Stropkove, spravoval farnosť Stropkov – Bokša a zároveň vypomáhal aj v samotnom Stropkove. S nadšením ukazoval opravený bokšanský chrám na kopci, tešil sa z mládežníckeho klubu na fare či z volejbalového ihriska v Šandale. Už to bol otec Michal nielen farár, ale aj rehoľník, ktorý sa teší na dokončenie nového kláštora v Stropkove, v ktorom mal aj on bývať a viesť rehoľný život. Toho sa napokon aj dočkal, lebo po posviacke kláštora v júli 1997 v ňom rok aj býval.

Od leta 1998 pôsobil v kláštore v Michalovciach. Bol horlivý nielen v apoštoláte, ale veľa času venoval aj modlitbe. Stále sa zaujímal o dianie v kláštore, nikdy sa nezabudol spolubratov opýtať, ako bolo na misiách či inej apoštolskej práci. Stále sa venoval apoštolátu, chorým a chudobným, ale zvlášť službe spovedníka. Kláštor sa pre neho stal skutočne domovom a nielen miestom, kde prebýval a pracoval.

Takmer do posledných dní svojho života sa zúčastňoval na živote komunity. Pokročilý vek, slabší sluch a zrak mu už nedovoľovali v plnosti prežívať všetko ako by chcel, ale bolo obdivuhodné, že nestrácal optimistický pohľad na život. Stále sa zaujímal o dianie vo svete, v Cirkvi i vo viceprovincii a kláštore.

Dňa 25. marca 1998 bol vymenovaný za titulárneho arcidekana, v roku 2023 so súhlasom rehoľného predstaveného mu vladyka Cyril Vasiľ SJ, udelil právo nosiť zlatý kríž s ozdobami.

Posledný polrok jeho pozemského putovania sa stal náročnejší, a to vzhľadom na zhoršujúci sa zdravotný stav a ubúdajúce sily. Zvlášť posledné dva týždne boli ťažké. Znášal to však statočne, v duchu viery a odovzdanosti do Božej vôle, odkázaný na pomoc spolubratov.

Jeho pozemské putovanie sa skončilo 13. augusta 2026 o 22.00 hodine. Zomrel v kláštore, v ktorom tak veľmi chcel žiť vo veku 97 rokov.

(spracoval: o. Atanáz Daniel Mandzák CSsR)