Každý z nás má nejaký svoj nezabudnuteľný deň. Deň, ktorý sa hlboko zapísal do nášho života, chvíľa, ktorá nás hlboko zasiahla a zmenila. Môže to byť krásny zážitok, alebo aj bolestná spomienka. Je to výrazná skúsenosť, ktorá radikálne poznačila náš život. Najbežnejšie sú krásne zážitky a udalosti – napríklad úspešné ukončenie školy alebo dokonca promócie na vysokej škole, deň svadby, narodenie prvého dieťaťa…
Aj svätý Alfonz Liguori mal jeden takýto nezabudnuteľný deň. Spomínal naň rád počas celého svojho života až do neskorej staroby. Tento deň radikálne zmenil jeho život. Mal vtedy 26 rokov. Bola nedeľa 29. augusta 1723. Čo sa mu vtedy prihodilo? Bola to chvíľa jeho povolania. Už dlhšie premýšľal a seriózne sa rozhodoval o svojej budúcnosti. Ale zintenzívnilo sa to počas letných mesiacov v roku 1723. V tejto veci sa radil s mnohými duchovnými osobami. Jeho situácia nebola jednoduchá – bol prvorodeným synom, a s týmto postavením sa, prirodzene, spájali rodinné povinnosti i záväzky, jeho mladší brat už bol kňazom u benediktínov a vtedajší kňazi v Neapole nežili príkladným kňazským životom. Myšlienka na kňazstvo aj napriek tomu zamestnávala jeho myseľ.
Alfonz najprv prehral svoj prvý súdny proces – to na ambicióznom človeku, akým Alfonz bol, zanechalo dôsledky. Hneď zo súdnej sály utekal domov a zamkol sa vo svojej izbe. Zostal tam tri dni a nikomu neotváral – nereagoval ani na úpenlivé prosby svojej matky, ani na tvrdé vyhrážky otca. Až na tretí deň vyšiel z izby stále zronený a sklamaný z toho, čo sa udialo. Utiahol sa. Prerušil všetky kontakty s priateľmi a celý čas tuho premýšľal a modlil sa. V tých dňoch žil Alfonz priam ako pustovník. „A Božia milosť,“ ako píše Antonio Tannoia – jeho prvý životopisec, „každý deň získavala čoraz väčšiu moc v jeho duši.“ Keď bol Alfonz doma, tak čítal životopisy svätých a skrze to sa rozprával s Bohom. Najlepšie sa však cítil v kostole pred Najsvätejšou Eucharistiou. V chrámoch dlho zotrvával vo vrúcnej modlitbe. Až tak sa zvykol pohrúžiť do modlitby, že často ani nevnímal, čo sa okolo neho deje a kto ho sleduje. Okrem modlitby sa tiež horlivo venoval činnej kresťanskej láske – slúžil chorým. Už ako šľachtic často chodil do nemocnice pre nevyliečiteľných a posluhoval tam. „Boh, ktorý chcel Alfonza celého, mu však pripravil ďalšiu skúšku,“ píše Tannoia.
Toto zbožné správanie sa Alfonza trápilo jeho otca – dona Jozefa. Rozplývali sa totiž jeho krásne predstavy o slávnej budúcnosti jeho syna. Dokonca si myslel, že sa jeho synovi „pomiešalo“ v hlave. A hoci sám bol zbožným mužom, nevedel to pochopiť a prijať. Chcel odvrátiť svojho syna z tejto cesty nábožnosti. Niekoľko jeho pokusov už zlyhalo. Prišla však ďalšia vhodná príležitosť. Bolo to 29. augusta 1723. Kráľovná Alžbeta mala narodeniny. Na kráľovskom dvore bola veľká slávnosť a don Jozef Ligouri ako šľachtic a vojenský dôstojník tam nesmel chýbať. Nariadil Alfonzovi, aby ho sprevádzal. Napriek tomu, že sa Alfonz ospravedlňoval, otec trval na svojom. Alfonz sa i naďalej zdráhal, hovoril: „Čo tam budem robiť? Všetko je to márnosť!“ Pri tejto odpovedi Alfonzov otec „vybuchol“ a začal kričať: „Rob si, čo chceš, a choď si, kde chceš!“ Rozčúlenie otca sa jemného Alfonza dotklo a začal mať výčitky, že je voči otcovi neposlušný. Už mu aj pritakal, že s ním pôjde, ale otec bol poriadne nazlostený a vôbec ho nepočúval, len opakoval svoje: „Rob si, čo chceš, a choď si, kde chceš!“ A odišiel. Alfonza sa táto situácia veľmi dotkla – už nevedel, čo má vlastne robiť. V tomto ťažkom vnútornom rozpoložení odišiel do nemocnice pre nevyliečiteľných. Nepozerajúc na seba a na svoje trápenie, snažil sa uľaviť a pomôcť druhým. Tam sa ho silno dotkla Božia milosť. Akoby začul vnútorný hlas. Tannoia to opisuje detailne a mysticky: „Keď tu ho zrazu zalialo svetlo z neba a izba, kde bol, akoby sa prevrátila a on jasne počul slová: „Zanechaj svet a daruj sa Mi úplne.“ Tento zážitok ho zaskočil, ale on pokračoval ďalej v práci, starajúc sa o chorých. Ibaže keď odchádzal z nemocnice a bol pri schodisku, znova sa to zopakovalo: dom akoby padal na neho a jasne zaznel hlas: „Zanechaj svet a daruj sa Mi úplne.“ Zastal, a v tej chvíli sa úplne oddal Božej milosti. Cez slzy zvolal: „Dlho, Pane, som sa vzpieral Tvojej milosti. Hľa, tu som, rob so mnou, čo sa Ti páči.“ Opustil nemocnicu a zamieril do kostola, zasväteného Panne Márii Vykupiteľke zajatcov. Tam Pannu Máriu prosil o pomoc. Táto chvíľa povolania Alfonza je úzko spätá s Máriou. Neskôr práve Jej pripisoval túto milosť svojho obrátenia a povolania. Tam, v modlitbe pred sochou Panny Márie, urobil svoje životné rozhodnutie – zriekol sa svojho prvorodenstva, dal sa Bohu ako celozápalná obeta a rozhodol sa vstúpiť do rehole Oratoriánov svätého Filipa Neri. Spečatil to tým, že na oltár položil svoj šľachtický kord.
Tento deň považoval Alfonz za deň svojho obrátenia. Stal sa jeho nezabudnuteľným dňom, dňom s veľkým „D“. O pár mesiacov neskôr – 23. októbra 1723 – prijal tonzúru, a tým vstúpil do duchovného stavu. Keď neskôr prichádzal do Neapola, stále sa zastavil v tomto kostolíku a ďakoval Bohu za tento deň milosti. Emócie spomínaných mesiacov vyjadril vo svojej poézii: „Zbohom, stvorenia, rád vás opúšťam. Už viac nie som váš, ani nie som svoj. Od všetkého som odviazaný, patrím len Bohu. Áno, celý som Tvoj, môj drahý Ježiš.“
Alfonzovo rozhodnutie vyvrcholilo v momente Božieho navštívenia. Vtedy si veľmi jasne uvedomil márnosť sveta a veľkosť služby Bohu. V tejto chvíli milosti mu jasne zaznela výzva z evanjelia: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mt 16, 26). Tieto slová z evanjelia boli akoby strelou z neba, ktorá ho zasiahla a pomohla mu úplne sa zasvätiť Bohu.
Aj náš život sa skladá z takýchto výziev – z väčších či menších križovatiek, kde sa musíme rozhodnúť, ktorým smerom sa vydáme. Niekedy aj my stojíme pred podobným vyzvaním – svet alebo Boh. „Lebo buď jedného budeš nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa budeš pridŕžať a druhým opovrhovať.“ Alfonz si vybral Boha a službu Jemu. Odpovedal veľkodušne ako Mária: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa Tvojho slova…“ A milosť priniesla svoje plody.
o. Metod Lukačik CSsR
(uverejnené v Misionári 9/2008)
