Slávenie Dňa Zasväteného života (2.februára), ktoré ustanovil v roku 1997 pápež Ján Pavol II. chce napomôcť celej Cirkvi poznávať a vážiť si stále viac svedectvo zasvätených osôb, ktoré sa rozhodli radikálne nasledovať Krista skrze zachovávanie evanjeliových rád. Tento deň má byť zároveň príležitosťou aj pre samotné zasvätené osoby, aby obnovili svoje rozhodnutie darovať sa úplne Pánovi. V tomto duchu skúsme sa prizrieť faktu povolania vo Svätom písme. Špeciálne povolanie totiž tvorí základ života zasvätených osôb.
K najdôležitejším textom Svätého písma patria opisy povolania jednotlivých ľudí do služby Bohu. Udalosti povolania Božích mužov sú totiž kľúčovými momentmi. Povolanie je jednou zo základných biblických skúseností. Boh častokrát výnimočne koná v dejinách práve skrze osobitne povolaných ľudí ako bol Abrahám, Mojžiš, Dávid, Izaiáš, Jeremiáš, Peter, Ján, Matúš, Pavol… Téma povolania je veľmi pestrá a široká, preto si všimnime len jeho hlavné črty. Pozrime sa na to, ako reaguje človek na Božie povolanie a čo sa rodí v ľudskom srdci, keď sa človek stretáva s Bohom, ktorý ho povoláva do svojej služby?
V každom opise biblického povolania je výrazne podčiarknutá Božia iniciatíva. Boh vždy koná ako prvý. On nadväzuje dialóg a vzťah. On povoláva. Povolanie je dotyk Božej milosti a reakcie človeka môžu byť rôzne. V Biblii stretávame odpoveď okamžitú, váhavú alebo aj odmietavú. Abrahám poslúchol ihneď a vydal sa na cestu do zasľúbenej zeme. Takisto aj mnohí Ježišovi apoštoli dali okamžitú odpoveď: hneď zanechali rybárske siete, lode, otca, svoju prácu a išli za Ježišom. Mojžiš pri horiacom kríku veľmi váhal, dokonca sa vyhováral a nemal chuť prijať ponúkanú misiu. Prorok Jonáš, keď počul Božie volanie, tak sa dal dokonca na útek. Vydal sa presne opačným smerom, než ho posielal Boh. Bohatý mladík sa nedokázal vzdať svojho majetku a odišiel smutný. Kňaz Zachariáš neuveril anjelovi Gabrielovi, preto onemel. Mária naopak, po rozhovore, v ktorom si pýta vyjasnenie, odpovedá pozitívne: „Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ V odpovedi Bohu sa jednoducho prejavuje aj charakter danej osoby, jej aktuálny stav, stupeň jej viery. Odpoveď človeka je výsledkom jeho premýšľania, viery, dobrej vôle. Božie pozvanie si však zasluhuje pozitívnu, veľkorysú odpoveď človeka.
Povolané osoby v chvíli povolania častokrát prežívajú svoju nehodnosť a hriešnosť. Božie povolanie a Božia misia je tak veľká, že normálne prevyšuje ľudské sily a schopnosti. Mojžiš pri horiacom kríku argumentuje svojou neschopnosťou rozprávať: “Nie tak, Pane! Ja nie som výrečný muž. Nebol som predtým a nie som ani teraz, odkedy sa rozprávaš so svojím sluhom, lebo mám nemotorné ústa a ťarbavý jazyk.“ (Ex 4, 10) Takisto Peter po zázračnom rybolove je najprv ohromený zázrakom a vzápätí prežíva aj svoju nehodnosť a hriešnosť: „„Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých čo boli s ním, nad úlovkom rýb, ktoré chytili.“ (Lk5, 8-9) Prorok Izaiáš, keď videl Božiu svätosť, taktiež vyznal svoju hriešnosť: „Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami.“ (Iz 6, 5). Jeremiáš sa necíti na prorockú službu a má k tomu svoje dôvody: “I povedal som: „Ach, Pane, veď neviem hovoriť, mladučký som.“ Ale Pán mi riekol: „Nehovor: „Mladučký som,“ lebo pôjdeš všade, kde ťa pošlem, a povieš všetko, čo ti prikážem.“ (Jer 1, 6) Pán však nástojí na svojom, jeho voľba je neodvolateľná. Boh si veľmi dobre premyslel, koho, na čo povolá. Hoci povolaní si uvedomujú svoju slabosť a nedokonalosť, nemá ich to odradiť, ale vzbudiť v nich pokoru a dôveru k Bohu. Ten výnimočný dotyk Boha, ktorý povoláva, prirodzene vzbudzuje Božiu bázeň, tak ako pri každom zjavení sa Boha. No táto Božia bázeň má len napomôcť prijať s dôverou a rozhodne Božie volanie. Pokora a dôvera majú sídliť neustále v každom povolanom človeku. Nedá sa odpovedať na Božie povolanie bez viery a dôvery. Bez dôvery v Boha sa nedá vykročiť na cestu povolania. Bez dôvery v Boha je nemožné pustiť sa do vyplnenia Božej misie. Preto s povolaním sa často spája mocný Boží prísľub: Neboj sa, ja budem s tebou – hovorí Pán. Čo ešte viac treba? Aj Mojžiš, tak ako ostatní povolaní, dostal takéto uistenie, keď poukazoval na svoju malosť a slabosť: „Kto som ja, aby som šiel k faraónovi a aby som vyviedol Izraelitov z Egypta?!“ On mu povedal: „Ja budem s tebou…“ (Ex3, 11-12) Aj veľký apoštol národov Pavol začul raz v noci vo videní Pánove slová: „Neboj sa, len hovor a nemlč, veď som s tebou ja a nik nesiahne na teba, aby ti ublížil.“ (Sk 18, 9-10) Tento Boží prísľub – Ja som s tebou – vzbudzuje a upevňuje dôveru povolaného. Skutočná pokora počíta s Bohom. Iba s Božou pomocou sa dá povolanie uskutočniť.
Bohatý mladík odišiel smutný, keďže zatiaľ nedal pozitívnu odpoveď na Ježišovo pozvanie. Smútok, napätie a úzkosť môžu charakterizovať proces rozhodovania. Pravá radosť je však ovocím vyslovenia Bohu áno. Je následkom prijatia Božieho povolania. Veď Boh nás vždy volá k plnému životu. Povolanie je nasmerované k niečomu väčšiemu, k niečomu lepšiemu a cennejšiemu. Božie povolanie napĺňa človeka pravou radosťou. Je to radosť z Božieho vyvolenia a Božieho daru, kde sám Pán je najväčšou odmenou. O radostnom prežívaní povolania a odpovedi naň, jasne hovorí podobenstvo o človekovi, ktorý nájde poklad ukrytý v poli. Keď ho nájde, od radosti predá všetko a pole kúpi. (por. Mt 13, 44) Hoci v každom povolaní je aj dosť zriekania sa, umierania sebe, očisťovania, predsa len hlavnou črtou povolania je radosť. Tá je na začiatku aj na konci povolania. Radosť je známkou prítomnosti Svätého Ducha v živote daného človeka. Keď kráčame Božími cestami, radosť rastie. Radosť by sa mala spájať s vďačnosťou. To, že Božie povolanie je nezaslúžený dar, znamená, že nik si nemôže povolanie nárokovať a nik sa nemôže povolaním chváliť. Za povolanie môžeme byť len vďační Bohu. Kde sa stratila vďačnosť, tam sa stráca krása a hodnota povolania, tam sa mu prestáva rozumieť.
Povolanie je dynamická skutočnosť, má svoje stupne a etapy. Boh nás nevolá, aby sme si niekde sadli, alebo išli kamsi „bývať“, či vymeniť svoj odev za habit. Vyzýva nás k zmene, k vnútornému obráteniu a až potom k tomu, aby sme niečo vykonali a povedali. V povolaní ide najprv o kráčanie s Ježišom a až potom o ohlasovanie Božieho Kráľovstva. Povolanie v Novom Zákone je predovšetkým nasledovaním Ježiša Krista. A nasledovanie Krista vedie krížovou cestou na Golgotu, na kríž. Preto každé pravé povolanie je aj poznačené duchom obety a zriekania sa. S povolaním je spojená obetavá láska. Opravdivá láska sa nám zjavila najplnšie na Kristovom kríži a má pečať obety. Ježiš kládol vysoké nároky na svojich nasledovníkov. „Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom.“ (Lk 14, 33) Ježiš niekedy žiada „všetko“. Sv. Ambróz to trefne komentuje: „Boh pozerá viac na to, čo si ponechávame, ako na to, čo mu dávame.“ Cesta povolania je neustále dávanie seba Bohu.
Odpoveď človeka na Božie volanie je vždy originálna tak, ako sám človek, ale každé kresťanské povolanie nesie tieto základné biblické črty: pokory, dôvery, radosti a obetavej lásky. Skúsme v úprimnosti srdca zverifikovať, či napĺňame svoje povolanie pohotovo, v pokore, v dôvere, s vďačnosťou a v radosti s krížom na pleciach. V Cirkvi sme všetci povolaní nasledovať Krista, každý tak ako ho povolal Pán.
(Uverejnené v Misionári – február 2008)
o. Metod Lukačik, C.Ss.R.
