O. Metod, ty si ako predstavený, stál na čele redemptoristov Michalovskej viceprovincie posledných osem rokov. Ako vnímaš svojich spolubratov, gréckokatolíckych redemptoristov na Slovensku a Zakarpatskej Ukrajine – ich potenciál, dary, pôsobenie, či horlivosť v nasledovaní sv. Alfonza?
Teším sa zo spolubratov, ktorí sú verní svojmu povolaniu, rannému stávaniu na spoločné modlitby, či inej aktívnej a tvorivej participácii na spoločnom živote. Rád som počúval a viedol dialóg so spolubratmi, ktorí často premýšľali nad tým, ako hojné vykúpenie lepšie a efektívnejšie sprostredkovať ľuďom a potom to aj pretavili do nejakých malých konkrétnych aktivít, či väčších projektov. Učil som sa od spolubratov citlivých a vnímavých na chudobných ľudí a ich ťažkú sociálnu situáciu. Taktiež som povzbudený z tých, ktorí horlia za autentický rehoľný život ako aj za živú evanjelizáciu a ohlasovanie Slova. Obdivujem tých, ktorí sa odvážili opustiť Slovensko a slúžia v cudzej, hoci neďalekej krajine, kultúre a v chudobnejšom prostredí. Som však ustarostený o tých, ktorých preniká a ovláda pohodlnosť, či lenivosť, precitlivelosť na svoje zdravie alebo ego a svoj zaužívaný štýl života, či tvrdo pracujúcich, ale nespolupracujúcich s Božou milosťou. Všetci sme neustále volaní k osobnému i spoločnému obráteniu, aby sme boli misionármi nádeje v šľapajach Vykupiteľa. Byť horlivý redemptorista je stála výzva pre nás a veľa to stojí, ale predsa máme vzor najhorlivejšieho učiteľa Cirkvi sv. Alfonza. Je potrebné byť napojený na večne plápolajúci oheň lásky v Božom srdci. Našu horlivosť vidím aj v rozšírení misijnej ponuky pre menšie farnosti a otvorenie sa pre školy, kde sa môžu konať školské misie.
V čom, v ktorej oblasti môžeme byť ako redemptoristi prínosom pre miestnu gréckokatolícku Cirkev?
Na rehoľníkov sa nesmie pozerať, len ako na inak pracujúcich produktívnych kňazov, sme totiž nielen kňazmi, ale aj zasvätenými osobami. Zvýrazňuje to aj povolanie rehoľného brata, v ktorom sa nerealizuje kňazská služba, ale svedectvo zasväteného života a plné redemptoristické povolanie. Rehoľný život je predovšetkým svedectvom o Božej prítomnosti a diele jeho milosti v živote človeka. Snažíme sa nasledovať Krista slobodného, čistého, chudobného, poslušného, ktorý žil pre Otca a jeho plán spásy, prinášal svojím životom hojné vykúpenie. Túžime žiť pre Božie kráľovstvo podľa príkladu Ježiša Krista. Čiže to znamená byť soľou a kvasom v gréckokatolíckej cirkvi. Keby nebolo nás zasvätených, mníchov a rehoľníkov, tak by sme všetci cítili určitý deficit a prázdno. Avšak aj z praktickej stránky veci myslím si, že sme prínosom v našej stálej službe spovedania a duchovného vedenia v našich kláštoroch, kde prichádzajú hľadajúci ľudia alebo potýkajúci sa s rôznymi životnými problémami. Prínosom sme aj s ohlasovaním evanjelia na ľudových, či školských misiách, kde prichádzame medzi ľudí, aby sme im boli nablízku s evanjeliom. Prínosom sme aj organizovaním duchovných cvičení a rôznych duchovných obnov, kde ponúkame duchovnosť, ktorou sami žijeme. Nedávno počas minuloročnej generálnej kapituly nás Svätý Otec pochválil za morálnu teológiu a pozval nás zdieľať ju s ľuďmi, učiť ich čo je dobré a čo zlé, formovať ich svedomie a vnútornú citlivosť na Boží hlas a pravdu. Myslím, že aj toto môže byť výzva pre redemptoristov na Slovensku.
Čo si vnímal pred ôsmymi rokmi ako najväčšiu výzvu pre viceprovinciu, ktorá ti bola zverená?
Na konci IX. viceprovinciálnej kapituly v januári 2015, kde som sa ujal úradu a služby protoihumena som načrtol to, čo mi už dlhodobo ležalo na srdci, čo som vnímal aj ako naše aktuálne výzvy v tomto čase. Pripomeniem z toho aspoň niečo. Na prvom mieste som chcel klásť dôraz na duchovný život, na život v Kristovi, lebo z toho pramení naše povolanie a identita, čiže kým sme, čo žijeme a potom aj náš apoštolát. Chcel som povzbudzovať k všetkým prostriedkom, ktoré nám v tom pomáhajú: osobná a spoločná modlitba, duchovné cvičenia, mesačné obnovy v komunitách, stála formácia, bratské zdieľanie sa, účasť na sympóziách, seminároch, rôznych kurzoch… Chcel som pokračovať v tom čo je dobré: pastorácia vo farnostiach, ľudové misie, bazilika v Michalovciach, vydavateľstvo Misionár, spoluprácu s laikmi… Zároveň som chcel podporovať každú dobrú novú vec a iniciatívu. Morálne a aj finančne. Mal som v záujme dokončiť stavbu nového kláštora v Užhorode, pokračovať v rekonštrukcii kláštora v Koroleve a nášho chrámu v Stropkove, ako aj pomôcť realizovať dlhodobé plány rekonštrukcie Michalovského domu, vrátane sídla viceprovincialátu. Chcel som dotiahnuť projekt Centro arte do ďalšej fázy samostatnosti a realizácie, keďže som videl toto umelecké centrum s veľkými možnosťami. Väčší dôraz som chcel dať na ľudové misie a zvlášť ich rozmer medzi mladými ľuďmi. Aj sám som sa chcel do našej misijnej činnosti zapájať, chodiť na ľudové misie, navštevovať v nedeľu farnosti, robiť duchovné cvičenia.
Záležalo mi na podpore bratského života, konkrétne svojou prítomnosťou v rôznych komunitách, na vianočné, či veľkonočné sviatky ako i v obyčajné dni. Chcel som s každým otvorene komunikovať a riešiť veci. Povedať si veci jasne a vytiahnuť z toho aj zodpovednosť. Jednoducho riešiť veci, neodkladať to na neurčito. Bol som ochotný podporovať štúdia mladých otcov a zároveň podporovať učenie sa cudzích
jazykov, keďže je to dnes veľmi potrebné. Rozhodol som sa rozvíjať už existujúcu spoluprácu s mnohými európskymi provinciami, zvlášť s tými najbližšími a nadväzovať novú. Zamýšľal som sa nad podporou misií aj v zahraničí, tak ako hovoria naše stanovy, že naša viceprovincia je otvorená aj na prácu v zahraničí: Čechy, Veľká Británia, Balkán. Michalovská viceprovincia je otvorená na misijné potreby v iných krajinách.
Túžil som vidieť našu viceprovinciu dynamickú, živú, radostnú, bratskú, kde každý bude napĺňať svoje povolanie redemptoristu, hlásateľa hojného vykúpenia, ktoré na prvom mieste chceme prežívať. V tom všetkom, samozrejme som počítal s podporou a pomocou spolubratov, lebo sám viceprovinciál veľa nespraví ak nemá ochotných spolupracovníkov, ktorí zdieľajú jeho víziu a smerovanie. Keď si tak na to spomínam, cítiť z toho veľké ambície a veľké ideály začiatkov.
Podarilo sa to naplniť?
Niečo áno, niečo nie. Ľahšie sa hodnotia materiálne veci, lebo sú viditeľné a ľahko merateľné, vidno obnovené kláštory a chrámy, inak sa hodnotí snaha o oživenie ducha, o podporu spolupráce, či posilňovanie na ceste povolania a stálej formácie, pokusy inšpirovať a usmerňovať. Na jednej strane je ponuka a na druhej slobodná odpoveď. A neprijatie či nepochopenie bolí. Osobitne ma teší nová iniciatíva školských misii, ktorá priniesla veľa dobra a do ktorej boli zapojení viacerí spolubratia. Ukázali sme aj mnohým mladým, či deťom príklad misionára.
Spomínaš si ešte na moment, v ktorom si sa dozvedel, že spolubratia ťa spomedzi seba vybrali na svojho predstaveného viceprovinciála, aby si ich viedol a reprezentoval pred Cirkvou a okolitým svetom? Čo ti vtedy napadlo? Aké si mal myšlienky?
Bol som si dosť vedomý svojich slabostí a obmedzení, preto som sa prvé týždne veľa modlil a vyprosoval Božie požehnanie pre viceprovinciu. Videl som veľa vecí vyriešených práve vďaka modlitbe a nie ľudskej múdrosti. Na konci služby viceprovinciala som sa znovu vrátil k tej vrúcnejšej modlitbe, lebo človek len s Bohom zvládne svoje poslanie a život. Zároveň si pamätám ako v prvých týždňoch, či mesiacoch som bol až zhrozený z veľkej zodpovednosti, ktorú nesiem, ale potom mi realita ukázala, že ja môžem robiť len veci, ktoré sú v rámci mojich osobných schopností a možností, či kompetencií. Sníval som o veľkých veciach, ale podarili sa len niektoré malé.
Ako ťa ovplyvnil náš blahoslavený spolubrat a tvoj predchodca v úrade o. Metod Dominik
Trčka?
Je pre mňa jedným z mojich predchodcov, ako prvý protoihumen michalovskej viceprovincie. Jeho situácia však bola úplne iná, iní spolubratia, začínajúca viceprovincia, iný kontext doby, ale vzhliadal som k nemu, keďže sa k nemu často spolu modlíme v Bazilike v Michalovciach, ako k vzoru vernosti, vytrvalosti, sily, svätosti. Zvlášť, že dokončil svoje dielo aj za cenu obety svojho života, ma inšpirovalo k vernosti v tejto službe protoihumena, hovorieval som si v duchu, čo je môj kríž, či ťažkosti v porovnaní s jeho utrpením a prenasledovaním. Plánoval som dať spracovať jeho životopis nielen historicky, ale aj nejako umelecky, populárne, viac prístupný ľuďom, ale nepodarilo sa to.
Kto je pre teba inšpiráciou v živote a v čom?
Aj vďaka službe protoihumena, zúčastňoval som sa mnohých stretnutí doma i v zahraničí, na rôznych úrovniach, bol som na dvoch generálnych kapitulách našej kongregácie a všade som sa stretával s mnohými kvalitnými ľuďmi. Boli pre mňa povzbudením a obdivoval som ich. Jednako som veľa čerpal z pravidelného duchovného vedenia a častého čítania kníh. Keďže som sa presvedčil o pravde, že ak nám Boh chce niečo povedať a nestretávame v tom čase tých prorockých ľudí, tak k nám hovorí cez knihy a takto nás vyučuje. Mám svojich pravidelných obľúbených autorov ako A. Cencini, A. Grun, E. Bianchi, R. Cantalamessa, ale od času do času sa začítam aj do iných zaujímavých kníh, či len nejakých ich kapitoliek a
odsekov.
V minulom roku si oslávil 25. výročie od zloženia svojich prvých rehoľných sľubov. Čo si najviac ceníš vo svojom rehoľnom živote? A čo naopak, až doposiaľ ti prišlo ako najťažšie na živote v kláštore? Najviac si cením , že môžem žiť s Bohom. Výnimočne oceňujem, hoci sa to môže zdať ako samozrejmosť, že v kláštore máme kláštornú kaplnku i spoločnú modlitbu. Ťažký je celibát i niektorí spolubratia, ako aj vymanenie sa z vlastných ľudských obmedzení. A za chvíľu to bude asi aj poslušnosť.
Mohli by sme zhrnúť, že vďaka rehoľnému životu si lepším človekom? Populárne sa tomu teraz hovorí: „som lepšou verziou seba samého?“
Vďaka rehoľnému životu som sám sebou, neviem aký by som bol kdesi inde. A či som lepší? Aj to sa mi veľmi ťažko hodnotí. Určite však viem, že som plný chýb, zlozvykov, nedostatkov, hriechov, keďže si to pripomínam pri každej sv. spovedi, či urobenej chybe, ktorú si uvedomím. Napriek tomu viem, že som Bohom milovaný, taký aký som a Boh ma volá ďalej stávať sa viac jeho. Rehoľný život je moja životná cesta, z ktorej sa teším, aj keď nie je ľahká. Vážim si, že je to cesta overená minulosťou. Cesta, ktorá však zostáva otvorená a pestrá, rôznorodá. Napriek klasickej tradícii patrí k nej aj evanjeliová kreativita a plodnosť.
Čo by si poradil a poprial svojmu nástupcovi – novému viceprovinciálovi?
Veľa dôvery v Boha, ktorý stále koná a vykupuje svoj ľud a odvahy podnikať kroky, o ktorých je plne presvedčený a vníma ich aj ako Božiu vôľu. Avšak aj dostatok ochotných a múdrych spolupracovníkov. Prajem mu aj veľa radosti zo svojho povolania kňaza redemptoristu, ktoré môže realizovať aj ako predstavený.
Rozhovor pripravil: o. Miroslav Bujdoš CSsR
