Br. Gorazd, koľko rokov žiješ v kláštore?
Je to už 28. rokov, čo som vstúpil do kláštora. Po dvoch rokoch prípravy som zložil svoje prvé rehoľné sľuby.
Kým si sa stal po 28. rokoch života v kláštore a čo si tým získal?
Vďaka rehoľnému životu sa prehĺbil môj vzťah s Bohom. Ale neodmysliteľnou súčasťou môjho vzťahu s Bohom sú aj moji spolubratia. Uvedomujem si, že som získal spoločenstvo bratov, ktorí idú tým istým smerom k Bohu ako ja, získal som spolubratov, ktorí si vybrali ten istý spôsob života s Bohom ako ja.
Kým je rehoľný brat?
Je to redemptorista, misionár. Nemá kňazské svätenia, ale prijal rehoľné zasvätenie. Je plnohodnotným členom Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa, v ktorej zložil Bohu tri rehoľné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti.
Aké je tvoje poslanie?
Mojím poslaním je byť k dispozícii tam, kde ma rehoľné spoločenstvo potrebuje. Pracoval som už aj v sakristii, kantoroval som v našich chrámoch, keď nám ochoreli starší spolubratia, tak ma predstavení poprosili, aby som sa venoval im. Staral som sa o nich. Okrem zabezpečovania základných ľudských potrieb, som sa na príklad s o. Sukovským modlieval v jeho izbe, keďže do kláštornej kaplnky už chodiť nevládal. U neho v izbe slúžil svätú Liturgiu a ja som tam bol s ním. Uvedomoval som si, že Kristus chce byť blízko človeka v každej situácii a v každej chorobe, aj v malej kláštornej izbe. Chodievam so spolubratmi na farské, alebo školské misie po Slovensku. Som tiež súčasťou oázového hnutia Svetlo-Život, kde som slúžil vo vedúcich tímoch.
Čo je pre teba najväčšou hodnotou v živote?
Život sám. Život neberiem ako samozrejmosť, ale privilégium. A ak v tom živote sa nadviaže vzťah s Bohom a vzťah s ľuďmi, tak zakúšame kúsok neba už tu na zemi. Nezbudujem vzťah s Bohom, ak odmietnem vzťahy s ľuďmi a bez toho, zo života sa stane len osamelosť, opustenosť a živorenie.
Naplnil si to v kláštore?
Jednoznačne. Po 28. rokoch života v kláštore môžem skonštatovať, že to stálo za to.
Kým je pre teba Pán Boh?
Otcom. Otcom, ktorý ma čaká, ku ktorému môžem prichádzať, a o ktorom viem, že raz po skončení tohto života na zemi ma príjme k sebe.
Odkiaľ pramení tá tvoja istota, že Boh ťa na sklonku života príjme k sebe? Naučil si sa snáď v kláštore žiť bezhriešny život?
Istotu nemám v sebe a ani v tom, že žijem dokonalo rehoľný život. Istotu mám v Božej dokonalosti a bezhraničnej láske ku mne. Aj keď padám, Boh ma dvíha. Zažívam to stále. Viem, že to Boh mi dáva silu denne vstávať aj napriek mojim hriechom, to Boh mi dáva odvahu obliecť si rehoľné rúcho znova a znova, každý deň, aj keď viem, že nie vždy si to zaslúžim. Veľmi mi v tom pomáha sviatosť zmierenia.
Čím je pre teba Cirkev? Aký obraz Cirkvi vytváraš ty? Aký obraz Cirkvi majú ľudia po skúsenosti s tebou?
Pre mňa Cirkev je spoločenstvo ľudí, ktorí sa navzájom potrebujú, ktorí si navzájom pomáhajú a ktorí sa prijímajú v láske. Ja sa snažím vytvárať obraz Cirkvi, ktorá ľudí počúva, ktorá ľudí prijíma takých, akí sú. Chcel by som byť oknom, cez ktoré sa ľudia môžu pozerať na Boha. Uvedomujem si, že niekedy moje postoje, či správanie spôsobia, že to okno je špinavé a ľudia pozerajúc na mňa, môžu byť skôr pohoršení, či znechutení, ale Boha cezo mňa nevidia. Spomínam si na jednu cestu spojovým autobusom, do ktorého keď som nastúpil, tak dvaja mladí chlapci dosť nahlas si začali robiť zo mňa srandu. Mal som oblečený habit (pozn. redakcie: rehoľné rúcho), čo ich vyprovokovalo k ironickým urážkam na Cirkev, … . Rozmýšľal som, či vystúpiť, alebo pokojne zostať sedieť. Zostal som a viem, že som spravil dobre. Ľudia v autobuse sa tvárili, že nič nepočujú, no urážky a posmešky boli dostatočne hlasné na to, aby všetci cestujúci to počuli. Síce sa ma nikto nezastal. No som presvedčený, že moja prítomnosť v tom autobuse kládla otázky každému, kto tam vtedy bol – o ich vieru, o ich vzťah s Bohom, o ich presvedčenia – či sa priklonia k presvedčeniu dvoch teenagerov, alebo k mojim hodnotám, ktoré som prezentoval svojim rehoľným odevom. Myslím, že vtedy, som bol tým „oknom“ pre mnohých cestujúcich.
Viac krát si mi rozprával o tom chlapovi v Prahe na námestí. Môžeš nám o tom povedať viac?
Bolo to asi pred 10. rokmi, keď som bol oslovený, aby som išiel na mestské misie do Prahy. V jeden deň, keď sme mali evanjelizačný program na námestí v Prahe, prišiel za mnou istý pán, podľa toho ako vyzeral hneď som usúdil, že je človekom bez domova. Počas celého programu stál obďaleč a prizeral sa, čo sa deje. Podišiel ku mne s otázkou: „Vy jste kněz? I ja jsme kdysy byl knězem.“ Vyrozprával mi celý svoj životný príbeh, aj o tom, ako zlyhal v kňazskej vernosti až nakoniec skončil takto na ulici. Keď ma uvidel stáť na Pražskom námestí v rehoľnom rúchu, niečo sa v ňom zlomilo. My sme sa ešte veľmi dlho zhovárali. Skončilo sa to tak, že rozhodol sa začať odznova. V misijnom tíme som sa zorientoval, kto z domácich Čechov, by nám vedel pomôcť a nakontaktovali sme ho na jeho biskupa v diecéze, v ktorej pred tým pracoval. Ja neviem, ako skončil, ale viem, že dostal nádej, že dostal chuť a túžbu po novom živote.
Čo je pre teba v rehoľnom živote najťažšie?
Komunitný život je niekedy náročný. Tiež vydávať autentické svedectvo zasväteného života, keď sa mi zasvätenie stráca pod mojimi hriechmi.
Čo by si zaprial všetkým rehoľníkom a rehoľným sestrám na Slovensku?
Prajem nám všetkým, aby sme ostali verní svojmu povolaniu, svojmu zasväteniu, aby sme sa neobzerali za seba, to čo bolo v minulosti, ale aby sme mali odvahu sa pozerať dopredu. Mojím prianím sú aj slová pápeža Františka, aby rehoľníci mali odvahu snívať sny. Nemusíme mať veľké sny, pretože aj tie malé sny, môžu priniesť veľké ovocie.
A čo tvoje sny v roku 2023?
V tomto roku chcem mať väčší záujem o spolubratov v mojej komunite, chcem pracovať na zlepšení vzťahov a aj v tom všetkom viac dôverovať Bohu. Viem, že to čo robí On, tak robí dobre.
Ďakujem za rozhovor.
Rozhovor pripravil: o. Miroslav Bujdoš CSsR
