Ten, ktorý povoláva
Boh má veľa mien. Vzývame ho ako Vykupiteľa, lebo vykúpil celý ľudský rod z hriechu. Klaniame sa mu ako Stvoriteľovi všetkého, lebo všetko stvoril. Modlíme sa k nemu ako k dobrotivému Otcovi, ktorý nás miluje. Voláme ho Najvyšší a Najmocnejší, lebo je nad všetkým. Je najmilosrdnejší a láskavý, pretože dokáže odpustiť každý hriech. Boh má veľa mien a medzi nimi nájdeme jedno, na ktoré často zabúdame. To zvláštne Božie meno znie – Ten, ktorý povoláva (porov. Rim 9,12, Gal 5,8, 1 Pt 1,15). Boh nielen tvorí svet, zachraňuje ho z hriechu, obnovuje ho, riadi a udržiava, ale mnohokrát a rozličným spôsobom si povoláva svojich služobníkov. Jednou zo skúsenosti človeka s Bohom je povolanie. Sväté písmo nám ukazuje Boha, ktorý povoláva človeka do svojej služby a zveruje mu konkrétnu úlohu. Celé dejiny spásy sú poprepletané rôznymi príbehmi povolania: Abraháma, Mojžiša, Samuela, Dávida, Izaiáša, Jeremiáša a iných Božích mužov a žien. Aj v Novom zákone vidíme opisy povolania apoštolov Ondreja a Jána, Petra, Matúša, Pavla. Vo Svätom písme tak môžeme poznávať Boha ako toho, ktorý povoláva, pozýva človeka do osobitného vzťahu a dialógu.
Môžeme sa pýtať, či nie je povolanie ako povolanie, že duchovné povolanie je také isté ako každé iné, keď sa napr. niekto chce stať doktorom či učiteľom. Či nie je rozdiel len v náplni práce – iné robí lekár a iné kňaz? Keď sa niekto rozhoduje o svojej budúcnosti a o svojom povolaní, väčšinou zvažuje svoje schopnosti, prirodzené sklony a talenty, vychádza zo svojich záľub a, samozrejme, popremýšľa aj nad tým, čo mu jeho povolanie prinesie, či nájde uplatnenie v praxi. Výber povolania sa môže tiež riadiť nejakým vzorom, ktorý upútal. Zvlášť u umelcov vidíme povolanie ako uskutočňovanie svojho skrytého talentu – plné rozvinutie toho, čo cítia vo svojom srdci. Tak či onak, človek chce realizovať seba, prežiť svoj život podľa svojich myšlienok a svojich plánov.
Ako je to s duchovným povolaním? Právom sa zdá, že povolanie k zasvätenému životu povstáva inakšie. Duchovné povolanie nevychádza len zo samotnej osoby a jej túžob a schopností. Na prvom mieste tu koná Boh. On je ten, ktorý povoláva. Kňazské či rehoľné povolanie pochádza od Boha a je jeho osobitnou milosťou. Poznáme jasné Ježišove slová: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás“ (Jn 15, 16). Duchovné povolanie sa vždy zakladá na tomto transcendentnom rozmere, preto je poznačené Božím tajomstvom.
Povolanie je slobodná a vedomá ľudská voľba. Každej dôležitej voľbe však predchádza proces poznávania a uvažovania. Ide o porovnávanie myšlienok, citov, možností, dôsledkov, následkov, výsledkov. V tom množstve myšlienok a úvah, ktoré víria hlavou (nielen) mladého človeka, je niekedy aj tá o kňazstve či rehoľnom živote ako o osobitnej službe Bohu, o zasvätenom živote evanjeliu a Božiemu kráľovstvu, o kresťanskej pomoci chudobným či núdznym, v ktorých sa skrýva Kristus. V tejto obyčajnej ľudskej myšlienke sa môže skrývať aj Božia myšlienka a volanie. Ako to však spoznať? Jednoducho, po ovocí. Ak je táto myšlienka vytrvalá, stále sa vracajúca, ak je jemná, nechávajúca slobodu, po dlhšom premýšľaní a modlitbe prináša pravý pokoj, dokonca aj silu rozhodnúť sa podľa nej, vtedy to môže byť ozaj Boží hlas. V tomto rozlišovaní povolania nám môžu veľa napomôcť aj tí, ktorí nás dobre poznajú a chcú nám ozaj len dobre (lebo niekedy aj sami rodičia nevidia hodnotu duchovného povolania pre svoje deti). No a v tejto osobnej životnej voľbe môže veľa pomôcť aj niekto, kto už má určitú skúsenosť s duchovným povolaním, dobrý kňaz, spovedník, či dobrá rehoľná sestra. Majme však dôveru v Boha, ktorý prvý ma záujem na tom, aby bol jeho hlas zachytený, rozpoznaný a vyplnený. Hoci je potrebné každú životnú voľbu dobre zvážiť, netreba sa pridlho zamýšľať a rozhodovať. Povolanie má v sebe oheň, ktorý poháňa. Tento zápal treba využiť a nenechať ho vyhasnúť. Na povolanie treba odpovedať s veľkodušnosťou. Príliš racionálne a dlhé premýšľanie necháva človeka stáť na mieste nečinne. Vo vhodnom čase tak treba vykročiť s dôverou a modlitbou: „Nech ma tvoj dobrý duch vedie po správnej ceste“ (porov. Ž 143,10).
Povolanie jedného človeka slúži všetkým. Nie je to dar len individuálny a súkromný, ale skôr ho Boh darúva pre spoločenstvo veriacich. Preto pravé povolanie sa vyjadruje v konkrétnej službe lásky blížnym. Jedni kážu Božie Slovo, iní sa starajú o chorých, ďalší venujú svoju lásku opusteným deťom, iní obetujú Bohu svoj skrytý život a modlitbu. Odpovedajú s láskou na najrôznejšie potreby a bôle ľudstva. Táto konkrétna služba nemusí známa hneď na začiatku povolania. Často si povolaný uvedomuje, že úloha, ktorú mu zveruje Boh, ho prerastá. Cíti sa nehodný a neschopný. Boh však dáva silu a pomoc v uskutočnení poslania: „Neboj sa, ja budem s tebou!“ Svätý Duch ho osobitne vedie a posilňuje. Nad úlohou, ktorou je poverený, stojí ešte krásne pozvanie Boha k dôvernému a milujúcemu spoločenstvu s ním samotným. Povolanie je aj osobitným Božím priateľstvom. V každom povolaní sa skrýva aj nesmierna Božia láska a priazeň. Preto povolaný je svedkom tejto Božej lásky, ktorú spoznal a zakúsil.
Rehoľné povolanie nachádza asi najpriliehavejšie prirovnanie vo vzťahu dvoch zaľúbených ľudí, ktorí sú sebou tak uchvátení, že chcú spojiť svoje životy navždy. Vidia zmysel svojho života v spoločnom živote s tým, pre ktorého chcú žiť. Človek sa môže ocitnúť v takomto vzťahu zaľúbenia ( alebo aspoň v jednoduchej úprimnej láske k nemu, ktorá môže byť začiatkom niečoho veľkého) aj voči Bohu. Povolanie je teda akýsi takýto vzťah lásky a oddanosti k Bohu, ktorý začal nadväzovať sám Boh.
Bol jeden mladý muž z obchodníckej rodiny. Odmalička bolo na ňom vidieť, že má k tomu nielen vzťah, ale aj talent: vedel jednať s ľuďmi, vedel plánovať a predvídať, bol dobrý v matematike atď. Rodina videla v ňom to obchodnícke povolanie a tešila sa, ako prevezme vedenie domáceho podniku. Mladý muž sa však zaľúbil do peknej umelkyne. Rodina nevidela v tomto vzťahu vysnívanú budúcnosť. Vôbec sa nehodí do ich obchodu. Tu sa neuplatní, lebo je nepraktická, a synovi bude len na obtiaž. Ale tento nádejný obchodník sa jednak rozhodol pre ňu. Oženil sa s ňou a rodičom odkázal: „Moje povolanie je byť s ňou, pretože ju milujem. Chcem jej pomôcť v uplatneniu jej umeleckého talentu, lebo je nepochybne väčší a vznešenejší ako môj vlastný.“ Tento príbeh nám aspoň trocha môže objasniť to, čo sa asi deje v rehoľnom či kňazskom povolaní. Povolaná osoba sa spája s niekým, koho miluje. Pre jeho talent – poslanie sa chce obetovať, pretože ho pokladá za vznešený a toho hodný. Povolanie je predovšetkým tajomným stretnutím sa s osobou povolávajúceho, Ježišom Kristom, ktorý volá pracovať do svojej vinice a ktorý volá: „Nechaj všetko a poď za mnou!“ Vtedy sa život začína prežívať ako úzky vzťah a spolupráca s tým, ktorý volá.
Stále platia Ježišove slová: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo“ (Mt 9,37). Cirkev potrebuje kňazov. Lepšie povedané, ľudia potrebujú kňazov, ktorí im budú pomáhať na ceste k Bohu, ktorí im budú vysluhovať sviatosti, ktorí im budú ohlasovať Božie slovo. Takisto všetci veriaci (aj neveriaci) potrebujú zasvätené osoby – rehoľníkov a rehoľníčky. Nielen preto, lebo im niečím konkrétnym poslúžia a pomôžu, ale hlavne kvôli tomu, že im svojím životom budú svedčiť o Bohu. Svet potrebuje misionárov, ktorí budú niesť dobrú zvesť všetkým, najprv životom, potom aj svojím slovom.
o. Metod Lukačik, CSsR
(uverejnené v Slove 2006, č.2)
