Ako veriaci vieme, že Boh riadi nielen beh dejín a sveta, ale aj život každého človeka až do najmenších detailov. Jeho prozreteľnosť je konkrétna a bezprostredná. Neriadi nás však ako drevené figúrky na šachovnici, ale prihovára sa k nám tajomným spôsobom ako k slobodným osobám, ako k svojim milovaným deťom. Boh neprestáva volať každého človeka, aby ho hľadal, žil s ním a našiel tak šťastie. V každom človeku je hlboko vpísaná táto túžba po Bohu a po šťastí. A tak si môžeme všimnúť zvláštnosť tohto Božieho hlasu, ktorý má niekedy podobu našich túžob a prianí, zvlášť tých najhlbších a najjemnejších. Boh už tým, že nás povolal k životu, dal všetkým ľuďom jednu úlohu – žiť a to žiť naplno. Aj svojho jednorodeného Syna poslal na svet preto, aby sme mali život. Ježiš to potvrdil slovami: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10, 10b). Boh nielenže povolal človeka k životu, ale každému jednému ponúka život v hojnosti, čiže život večný. Večná blaženosť nie je nič iné ako plné zjednotenie sa človeka s Bohom v láske. Toto zjednotenie sa s Bohom je vrcholným naplnením človeka, hlavným cieľom jeho života a zároveň Božím povolaním. Tento cieľ sa dosahuje svätosťou života. Svätý Alfonz vo svojej knihe Cesta lásky píše: „Všetka svätosť a dokonalosť duše je v milovaní Ježiša Krista, nášho Boha, nášho najväčšieho dobra a nášho Spasiteľa.“ Podstatou svätosti je teda láska. Milovať Boha celým srdcom a z celej sily, nie je len najväčším prikázaním celého Svätého písma, ale aj povolaním každého človeka. Sme povolaní žiť v láske a v Bohu.
Dnes niektorí relativizujú a bagatelizujú vec osobného povolania: „vraj je jedno, čo si človek vyberie v živote“, ale to nie je pravda. Lebo nie je úplne jedno, ktorým smerom začneme kráčať, keď chceme prísť k určitému cieľu. Sú cesty, ktoré k Bohu vedú a sú aj také, ktoré od neho vzdiaľujú. Každé ľudské rozhodnutie nás ohraničuje v iných možnostiach a otáča nás iným smerom. Treba si preto dobre vybrať a vydať sa tým správnym smerom v živote. Povolanie ako vnútorná Božia inšpirácia – uskutočniť v živote to, čo sme poznali ako krásne a dobré, sa má realizovať, nie zanedbať. Každý má plniť Božiu vôľu vo svojom živote, aj pri voľbe svojho povolania. Pán trpezlivo čaká na našu odpoveď a nie je mu vôbec ľahostajná. Keďže sme slobodné Božie deti, Pán od nás očakáva naše slobodné rozhodnutie. Nie je mu jedno, ako sa rozhodneme. Poteší ho len to správne rozhodnutie, ktoré je prijatím jeho pozvania. Svätý Alfonz vyzdvihol zodpovednosť človeka v hľadaní svojho povolania takýmto spôsobom: „Milosť povolania k zasvätenému životu je veľmi vzácna a Boh ju udeľuje veľmi zriedka. Ale čím väčšia milosť, tým väčšie aj rozhorčenie Pána nad tým, kto na túto milosť neodpovedá.“ V určitom slova zmysle môžeme prirovnať duchovné povolanie k povolaniu k viere opierajúc sa o katechizmus cirkvi: „Boh isto volá ľudí, aby mu slúžili v duchu a pravde, takže sú viazaní vo svedomí, ale nie sú nútení…“ (KKC 160). Boh neúnavne volá každého človeka k sebe. Božie slovo nám hovorí, že „Božie dary a povolania sú neodvolateľné“ (Rim 11, 29). Aj duchovné povolanie sa spája s krásnou Božou vlastnosťou, ktorou je vernosť. Boh je verný svojmu slovu, je verný svojmu rozhodnutiu, je verný svojmu volaniu. Jeho láska je verná a jeho slovo je večné. Boh má večný plán spásy.
V konkrétnom ľudskom živote sa však toto večné Božie volanie objavuje pomaly a po častiach. Každý ho vníma svojím spôsobom: svojím rozumom, svojím srdcom, taký aký je. Keby ste sa pýtali každého rehoľníka či rehoľnej sestry, čo je povolanie, ako ho chápu, ako ho spoznali, čo zažili, dostali by ste toľko rôznych odpovedí, koľko bolo opýtaných. Každý človek pristupuje k Bohu a k Božej vôli svojím spôsobom. Je tiež pravdou, že aj Boh sa ku každému prihovára celkom osobitne na jeho mieru, tak aby porozumel jeho volaniu. Boh sám pomáha v rozpoznávaní povolania. Dáva človekovi potrebné svetlo a silu, posiela ľudí aj situácie, aby jeho vôľa bola čitateľná. Veď to on sám má najväčší záujem na tom, aby každý našiel tu svoju a tú jeho cestu do Božieho kráľovstva, aby vyplnil misiu, ktorou má byť Boh oslávený.
Mladosť je časom nesmierneho množstva možností a šancí. Budúcnosť je otvorená. Správne si vybrať nie je jednoduché. Mnohí odkladajú svoju voľbu, nechávajú sa vláčiť životom a nečinne čakajú, že sa to samo vyrieši a týmto spôsobom stagnujú a nerastú ako slobodné osoby. Nie je to správny spôsob hľadania svojho povolania. Človek vo svojom hľadaní má byť sám sebou a má byť aktívny. Sám sa má zamýšľať nad svojím životom a po dôkladnom zvážení všetkých okolností a motívov, sám musí urobiť rozhodnutie. Na to je treba dostatok času. Je potrebné tiež vedieť sa zastaviť, modliť sa, zvážiť, zhodnotiť. Tak ako hovorí evanjelium: „Ak niekto z vás chce stavať vežu, či si najprv nesadne a neprepočíta náklad, či má na jej dokončenie? Aby sa mu potom, keď položí základ a nebude ju môcť dostavať, nezačali všetci, čo to uvidia, posmievať: »Tento človek začal stavať, a nemohol dokončiť“ (Lk 14, 28-30). Duchovné cvičenia môžu byť pomocou v spoznávaní svojho povolania. Je to čas, kedy sa človek môže stíšiť a započúvať do túžob svojho srdca a rozlíšiť to, čo je dobré od toho čo len dobré vyzerá, čo môže byť Božie a čo je len čistou ľudskou túžbou. Ako hovorí Písmo: „V ľudskom srdci je veľa myšlienok, uskutoční sa však iba rozhodnutie Pánovo“ (Prísl. 19, 21). Duchovné cvičenia sú tradičný duchovný prostriedok na oživenie nášho vzťahu s Bohom, ako aj na rozpoznanie jeho vôle. Na duchovných cvičeniach človek dostáva zvláštne Božie milosti a svetlo do svojho života. Spoznáva lepšie seba ako i Božie spôsoby jednania s človekom.
V srdci mladého človeka sa rodí veľa túžob a snov, ktoré z nich sú tie správne? Za ktorými sa naozaj oplatí ísť a budovať na nich svoj život? Mnohokrát chýba niekto skúsený, kto by dobre poradil, kto by uistil pochybujúceho, kto by vyjasnil to, čo sa deje vo vnútri, ktoré je niekedy chaosom. Ako hovorí prorok Jeremiáš: „Srdce je klamlivé nado všetko a rozjatrené, kto sa v ňom vyzná?“ (Jer 17, 9). Dobrá rada v otázke životného povolania je priam nevyhnutná. Vo veci duchovného povolania sa však treba radiť predovšetkým s duchovným človekom, pretože mnohí od rehoľného povolania odhovárajú, lebo nemajú zmysel pre Božie veci, ale len pre ľudské.
Aby slnečné hodiny dobre ukazovali čas musia byť umiestnené na správnom mieste, tam kde svieti slnko. Tak aj človek, aby plnohodnotne prežíval svoj život, musí byť na svojom mieste. Tak ako rastlina bude v jednej zemi rásť a v druhej len živoriť, tak aj človek v jednom povolaní bude prekypovať šťastím a v druhom sa len trápiť. Každý má za úlohu objaviť to „svoje miesto“, svoje povolanie. Keď ho človek nakoniec nájde, bude môcť prežívať svoj život naplno. Skutočná realizácia a rozvoj človeka sa spájajú s jeho odpoveďou na Božie volanie. Aké pravdivé je to známe zvolanie sv. Augustína – „nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v Tebe Bože.“ Lebo len vtedy sa človek bude môcť realizovať naplno a nažívať v pokoji sám so sebou i so svojím okolím.
o. Metod Lukačik, CSsR
(uverejnené v časopise Misionár – október 2006)
