Dňa 1. augusta nielen my, redemptoristi, ale aj celá Cirkev slávi sviatok sv. Alfonza de Liguori. My redemptoristi hlavne preto, že ide o zakladateľa našej kongregácie a celá Cirkev preto, že to bol nielen muž svätého života, ale aj človek, ktorý pre jej dobro urobil veľmi veľa. Žil v neľahkom období osvietenia, keď sa v rámci Cirkvi stretali rôzne, často aj protichodné názory, týkajúce sa samotnej spásy, milosti, morálky, modlitby, ale aj Cirkvi, štátu či sveta. Veľkosť sv. Alfonza spočíva predovšetkým v tom, že nie doba, v ktorej žil vplývala na neho, ale svojím životom, názorom a náukou, vplýval špecifickým spôsobom on na ňu. V relativizme pohľadov a v špekuláciách množstva teórií ukázal správnu cestu za Kristom. Jeho náuka mu vyslúžila titul Učiteľ Cirkvi a jeho prístup k človeku ho učinil hodným byť patrónom moralistov a spovedníkov. Má čo povedať aj dnes. Pozrime sa preto aspoň na malé percento jeho náuky o spovedaní a modlitbe.
Celá služba zmierenia ľudí s Bohom bola u sv. Alfonza naplnená ideou „hojného vykúpenia“. Práve z nej vyplývala jeho apoštolská horlivosť. Podľa sv. Alfonza „Boh nechce nechať človeka v jeho hriechu, ale pozdvihnúť ho z úpadku. Preto na zem poslal svojho Syna, aby ako človek zomrel za ľudí, a tým ich zachránil od večnej smrti, ktorú privodzuje hriech.“ Za základ plánu spásy sv. Alfonz viac považoval potrebu lásky než spravodlivosti. Z tejto potreby lásky rodil sa aj jeho osobný náboženský život i forma pastorácie.
V jeho knihe Pratica di amare Gesu Cristo (u nás známa ako Cesta lásky) sa horí o tom, že základom tajomstva vykúpenia je láska. Alfonz hovoril: „Čo mohlo Boha doviesť k smrti? … bola to láska, ktorá nedbá o svoju dôstojnosť! Pretože láska, ktorá sa chce dať poznať milovanému, nehľadí na seba a nedbá o svoju dôstojnosť, ale robí všetko preto, aby sa milovanému zjavila, aby si ju milovaný všimol.“ Alfonz, ktorý je aj patrónom moralistov, túžil Božiemu ľudu, a zvlášť najviac opusteným, jasne a s istotou ukázať bezhraničnú Božiu lásku.
Vedomý si toho, že Boh vo svojej láske a milosrdenstve chce spasiť všetkých ľudí, rád sedával v spovedelnici, aby zmieroval hriešnikov s Bohom. O. Tannoia o tejto jeho službe hovorí: „Veľmi rád sedával v spovedelnici, vždy bol obkolesený davom penitentov. Prichádzali k nemu ľudia rôznych stavov, rôzneho veku či povolania. Ohromne si vážil túto prácu. Neskôr, ako starec, stále opakoval, že táto práca bola najväčším prínosom pre duše a zároveň najmenším dôvodom na pýchu a márnosť pre služobníka Evanjelia. Cez túto službu – vravel – viac než cez akúkoľvek inú, duše sa priamo zmierujú s Bohom a dostávajú dar hojnosti Kristovej krvi.“
Vízia vykúpenia ako lásky sv. Alfonza nútila, aby priviedol ľudí k stretnutiu s Kristom. S ohromným presvedčením hovoril spovedníkom, že „ich služba je službou lásky, ktorú ustanovil Kristus pre dobro duší“. Z tohto dôvodu jedinou normou postupovania má byť postoj samého Vykupiteľa, a hlavne pokiaľ ide o hriešnikov. V tejto súvislosti sv. Alfonz silne prízvukoval, nutnosť vážiť si ľudské svedomie a aj svedomie mylné. Napomínal, že pri duchovnom vedení penitentov treba mať na zreteli právo rozvoja človeka. O. Tannoia sa o sv. Alfonzovi vyjadril takto: „Túžil a veľmi to vpájal aj iným, že čím väčších máme hriešnikov, s o to väčšou silou ich treba objať. Opakoval, že taký istý bol postoj Ježiša Krista (…) Nestrašte ich, opakoval, odkladaním rozhrešenia z mesiaca na mesiac, ako je to dnes v móde. Týmto spôsobom im nielenže nepomáhame, ale ničíme ich. Veď ak hriešnik spoznal svoj stav a štíti sa ho, nemôžeme ho predsa nechať v boji s pokušeniami iba s jeho vlastnými silami; je treba mu pomôcť, a najlepšiu pomoc nájde v prijatí sviatostí a milostí, ktoré z nich plynú.“ Radiac spovedníkom v diele „Príručka spovedníka“ sv. Alfonz písal: „Spovedník, jedným slovom, má horieť láskou, byť plný lahodnosti i svätej rozvážnosti. Toto dosiahne iba ten, kto sa najprv na spovedanie pripravil modlitbou a rozjímaním nad Božími pravdami. Na získanie svetla a milosti, ktoré sú potrebné pre náležité plnenie tohto veľkého úradu, niet inej cesty! Ako ktosi spomenul, tento úrad je priťažký dokonca aj pre anjelov.“
Podľa sv. Alfonza kňaz má byť v spovedelnici otcom, lekárom, učiteľom i sudcom. Veľmi dobre si uvedomoval, že v jeho časoch panujúca morálna teológia v spovedníkovi videla predovšetkým „sudcu“. Sám sa preto vedome rozhodol inak. Sv. Alfonz od spovedníka chcel, aby bol predovšetkým odbleskom Božej lásky, ktorá sa zjavuje vo Vykupiteľovi a uzdravuje človeka. Vedel, že „spovedník sa musí zaoberať rôznymi útrapami, sužujúcimi hriešnika (…). Jedným slovom, spovedník v sebe musí mať veľkú lásku a byť sladký ako med.“ U sv. Alfonza, patróna moralistov a spovedníkov, služba sudcu bola na poslednom mieste.
Svätý Alfonz túžil pomôcť a priblížiť sa všetkým na ich ceste k svätosti. Všetkým bez výnimky navrhuje: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ Preto jeho služba v spovedelnici mala vždy za cieľ svätosť človeka. Vravieval: „V tejto sviatosti je treba hľadať viac obrátenie, než zadosťučinenie.“ Našepkával spovedníkom, že „lepšie je vyspovedať menej a dobre, než mnohých a neporiadne, bez nápravy (…) pretože spovedník zodpovedá za penitenta, ktorého vypočul, a nie za tých, ktorí sa pri ňom chceli vyspovedať.“ V boji proti hriechu sa nesústreďoval len na pomoc strachu pred peklom, ale hlavne rozvíjaním lásky k Bohu. Spovedníkov vyzýval, aby sa neobmedzovali len na vytrhávaní hriechov zo svojich penitentov, ale radšej, aby v nich zasievali cnosti. Sv. Alfonz bol presvedčený, že „obrátenie vyvolané strachom z Božieho trestu, je krátkodobé. Trvá tak dlho, ako sila tohto strachu. Vo chvíli, keď sa v duši oslabenej spáchanými hriechmi strach pominie, s ľahkosťou sa taký človek vracia k pádu už pri prvom pokušení. Ak v srdci nevzplanie svätá Božia láska, ťažko je vytrvať. Preto základnou snahou kazateľa na misiách má byť to, aby každá jeho reč poslucháčov zapálila svätou láskou.
Nech aj naše srdcia horia takou láskou k Bohu, ktorá nám pomôže prekonávať ťažkosti na ceste k svätosti.
Alfonz Liguori – učiteľ modlitby. Tento titul zodpovedá skutočnosti. Stačí sa pozrieť do jeho asketických diel a utopíte sa v modlitbách a nábožných vzdychoch. Sám Alfonz bol človekom modlitby a povzbudzoval k nej tak vo svojich kázňach, ako aj knihách.
Napísal knihu: Modlitba, veľký prostriedok spásy, ktorá je jedným z jeho najdôležitejších diel. V nej na základe Svätého písma, náuky cirkevných otcov, Tradície a náuky teológov, predstavil celú teológiu modlitby.
Aj napriek panujúcim názorom jansenizmu a pelagianizmu, tvrdil a hlásal, že modlitba je pre človeka veľkým prostriedkom k spáse. Jansenizmus tvrdil, že spásu dosiahnu len niektorí. Pelagianizmus zase príliš zdôrazňoval, že človek je schopný obsiahnúť Boží život vlastnými silami bez potreby modlitby, čo viedlo k jej podceňovaniu. Alfonz hovorí, že pre dosiahnutie spásy človek musí plniť Božiu vôľu, ktorá je vyjadrená v prikázaniach. To však nedokáže bez Božej milosti. Aby človek získal Božiu milosť musí sa modliť. Existuje teda nerozlučná spojitosť medzi modlitbou, milosťou a spásou. Modlitba u sv. Alfonza je preto otázkou byť, alebo nebyť spasený. Formuluje to slovami: „Kto sa modlí, ten sa spasí. Kto sa nemodlí, ten bude zatratený.“
Spása človeka závisí od modlitby. Toto je hlavná myšlienka jeho askézy. Práve preto tak veľa času venoval modlitbe v spoločenstve i v súkromí. Modlil sa za seba, za iných i za svet. Prosil o spásu pre všetkých. Takáto má byť modlitba každého ozajstného kresťana, ktorý nasleduje Krista v diele spásy sveta. Kristus dokonáva dielo spásy nielen slovom a činom, ale aj modlitbou. Modlitba je prostriedkom spásy.
Modlitba sa vznáša z hĺbky ľudskej bytosti. Človek je úplne zavislý na Stvoriteľovi. Bez Neho nedokážeme nič učiniť. Treba sa preto modliť, aby sme Bohu povedali o našej úbohej existencii a o našich potrebách. Vďaka modlitbe dostaneme pomoc a nielen to. Modlitba osvecuje, dáva silu, je pokrmom, dvíha človeka. Z toho pre nás vyplýva povinnosť ustavičnej modlitby. Je potrebná k dosiahnutiu celkového víťazstva. Musíme sa preto modliť o milosť vytrvania až do konca svojich dní.
Modlitba je v svojej jednoduchosti poznaním samého seba i Boha. Je to reč zo srdca do srdca a najdôležitejšie sú úkony lásky, ktoré sv. Alfonz odporúčal. Podľa neho modlitba to je adorácia, vzdávanie chvály, poďakovanie i prosba, zvelebenie, zabudnutie na zlé i nádej. Mala by sa začínať spomienkou na veľké diela Boha, na Jeho dobrotu, umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša. To vedie k uníženiu a k pokore.
Veľkou príležitosťou k modlitbe je podľa sv. Alfonza stretnutie s Božou Matkou. Preto v jeho knihe Návštevy Najsvätejšej sviatosti sa nachádzajú aj návštevy Bohorodičky a horlivé slová: „Dovoľ, ó, Pani moja, aby som spolu so sv. Bernardom nazval Ťa základom mojej nádeje a aby som Ti vyznal ako sv. Ján Damascénsky: v Teba som zložil všetku svoju dôveru. Vypros mi odpustenie hriechov, vytrvanie až do smrti i vyslobodenie z očistca.“
Veľkosť modlitby najlepšie pochopíme, ak sa budeme modliť. Nech každá naša modlitba je naplnená láskou a prináša nám milosti potrebné k spáse. Prosme o to na príhovor Presvätej Bohorodičky i sv. Alfonza, učiteľa Cirkvi!
preložil a spracoval o. Juraj Rizman CssR
(uverejnené v Misionári 8/2007)
