Keď sa Alfonz v roku 1726 stal kňazom, náboženská situácia v Neapolskom kráľovstve nebola príliš potešujúca. Nedostatok kňazov však nehrozil – duchovenstva bolo, naopak, až príliš veľa (len v samotnej Neapolskej arcidiecéze, kde sa počet veriacich odhadoval na 400 tisíc, bolo vyše 1 500 diecéznych kňazov, nepočítajúc k tomu rehoľných kňazov, ktorí žili v asi stovke kláštorov). O niekoľko rokov neskôr neapolský kráľ písal Svätému Otcovi, že má priveľké množstvo duchovenstva (v celom Neapolskom kráľovstve sa ich počet odhadoval na 75 tisíc). Išlo o veľký problém nielen civilný, ale aj cirkevný – mnohí kňazi a rehoľníci totiž nerobili dobré meno Cirkvi a ich starostlivosť o veriacich bola minimálna. Veľké množstvo duchovenstva bolo vtedy skôr dôsledkom vtedajších ekonomických a sociálnych faktorov ako pravého Božieho povolania.
Môže sa teda zdať, že Alfonz sa kňazom stal vlastne zbytočne – veď ich bol nadbytok. No stať sa dobrým kňazom v čase, keď väčšina duchovenstva bola skôr na pohoršenie – to si vyžadovalo veľkú odvahu a silu.
I napriek veľkému množstvu kňazov a rehoľníkov bolo veľmi veľa ľudí, ktorým sa nikto nevenoval.
A práve táto skupina zanedbaných, zabudnutých, opustených ľudí sa stala jasným cieľom Alfonzovho apoštolátu. Svoju kňazskú misiu teda od samého začiatku zameral najmä na chudobných – na ľudí, ku ktorým nikto nechcel ísť.Skôr, ako Alfonz opustil kráľovské mesto Neapol, vykonal v ňom úžasné dielo, ktoré je známe ako tzv. večerné kaplnky (v taliančine Cappelle Serotine). Aj skrz toto dielo môžeme lepšie spoznať Alfonzovu vieru a horlivosť. Jeden priateľ charakterizoval Alfonzovu horlivosť slovami: „Chcel obrátiť celý svet jedným úderom.“
Dielo večerných kaplniek sa začalo v lete roku 1728. Najprv sa však už 5 rokov predtým spontánne vytvorila skupina asi desiatich laikov a bohoslovcov, neskôr kňazov, ktorí sa spolu modlili a študovali. Nielenže sa spoločne horlivo venovali duchovným cvičeniam, ale jednotne videli i potrebu starať sa o opustených a chudobných v Neapole. Ich apoštolát vychádzal zo spoločnej modlitby a zmýšľania. Alfonz so svojou autoritou bol stredom tohto spoločenstva zbožných priateľov – na čele s ním sa teda celé spoločenstvo začalo vedome venovať tejto skupine chudobných (išlo o tzv. lazzaroni). Najbližším spolupracovníkom Alfonza v tomto diele bol – dnes už blahoslavený redemptorista, vtedy ešte len laik – Januári Sarnelli.
Neapolskí „lazzaroni“ – to boli predovšetkým drobní remeselníci, robotnícka trieda, jednoduchí ľudia. Alfonz sa s nimi stretol už v nemocnici pre nevyliečiteľných i neskôr, keď ako bohoslovec učil vo farnosti San Angelo ich chudobné deti náboženstvo. Títo chudobní Neapolčania, od prirodzenosti veľmi živí a dobrosrdeční, však kvôli ťažkým životným podmienkam i kvôli nezamestnanosti (boli totiž bez vzdelania) rýchlo upadali a rozširovali sa medzi nimi rôzne neduhy či nesváre. Nikto sa o nich nestaral, slušní ľudia sa im vyhýbali.
Alfonz k nim prichádzal ako kňaz – kázal im, spovedal ich a každému sa osobne venoval. Podobne činili aj jeho priatelia. O nejaký čas sa však už každému osobitne venovať nemohli, preto začali vytvárať skupinky, ktoré sa „lazzaroni“ venovali ako spoločenstvu. Stretnutia začínali na hlas večerného zvona, keď sa končila pracovná doba. Ľudia sa spočiatku stretávali pod holým nebom – na rohu malých námestí či pred vchodom do kostolov, neskôr to bolo na chodbách obchodov, prípadne dielní a nakoniec v kaplnkách a kostoloch. Prichádzali tam chudobní robotníci – výrobcovia mydla, predavači novín, holiči, murári, tesári či drobní obchodníci. Stretnutie sa skladalo z krátkej katechézy, z kázne, modlitby svätého ruženca, no predovšetkým z duchovných piesní. Rozprávalo sa v nárečí. Zhromaždení veriaci sa venovali aj nejakému dobročinnému dielu – napríklad návšteve chorých v nemocnici. Nadväzovali sa tam nové priateľstvá, rástla solidarita, spolupatričnosť, rozvíjala sa vzájomná pomoc nielen vo viere, ale i v bežnom živote (niektorí súčasníci tieto zhromaždenia porovnávajú s dnešnými hnutiami obnovy).
Spomínané ľudové hnutie sa veľmi rýchlo šírilo a mohutnelo – až tak, že už nebol dostatok apoštolsky horlivých kňazov a bohoslovcov. A vtedy sa v ňom začali angažovať aj horliví laici. Najprv však boli pripravovaní a formovaní (vychádzalo sa pritom skôr z praktických potrieb ako z teórie). I títo laici však vykonali veľmi dobrú robotu. Pravou rukou Alfonza sa postupne stal učiteľ Peter Barbarese, ktorý sa vďaka svätcovi obrátil – spolu potom pripravovali skupinu nových katechistov tak, aby časom mohli viesť tieto stretnutia oni sami. Tieto malé skupiny obyčajných ľudí akoby vychádzali zo vzoru arcibratstiev a iných združení, ktoré boli dostupné iba pre šľachtu. Mnohí z týchto obyčajných ľudí nesmierne podrástli a stali sa známymi v celom Neapole – spomenúť môžeme Lukáša Nardoneho (keď zomrel, miestny lekár napísal a publikoval jeho životopis) či Angela (ten zomrel s povesťou svätosti).
Angelo rád hovoril o svojom obrátení. Ako mladý muž pracoval pri spracovávaní vlny. Keď raz prišiel k holičovi, bol prekvapený väčšou skupinkou mladých ľudí (takých, ako on), ktorí na niekoho čakali. Prejavila sa v ňom zvedavosť, preto sa k skupinke pridal. Všetci čakali na Alfonza – keďže však vtedy neprišiel, slova sa ujal holič. Najprv vykonal krátku katechézu a potom viedol spoločnú modlitbu. Uvedené stretnutie sa až tak dotklo Angela, že ho začal pravidelne navštevovať. Neskôr vstúpil do františkánskeho rádu a zomrel s povesťou svätosti. Životopisec Alfonza – Tannoia – píše, že nielen on sám, ale i celý Neapol videl celé zástupy horlivých laikov, ktorí sa pri svätom Alfonzovi obrátili a zapojili sa do apoštolátu „večerných kaplniek“.
V roku 1798 Tannoia napočítal spolu asi 75 centier s tisíckou členov, pričom toto ľudové hnutie z roka na rok rástlo a vzmáhalo sa. Stretnutia „večerných kaplniek“ trvali ešte sto rokov po Alfonzovej smrti. Aj sám životopisec svätca, keď prichádzal do Neapolu, sa niekedy zastavil v niektorom z týchto centier, aby tak povzbudil zhromaždených ľudí. Mnohí Neapolčania objavili silu a krásu viery práve na týchto jednoduchých stretnutiach, lebo boli oslovení svedectvom zrelých kresťanov – kňazov i laikov. Svätý Duch totiž neustále zapaľuje otvorené srdcia členov Cirkvi, aby tak šíril svoj oheň milosti.
o. Metod Lukačik CSsR
(uverejnené v Misionári 10/2008) ]]>
